Najlepšie miesto na svete

Bezradní ľudia hľadajúci orientáciu v cudzích kultúrach mali byť počas poskytovanej odbornej pomoci mobilní, mali si vedľa mňa plávať a pritom sme sa mali zhovárať, samozrejme, za zodpovedajúcu úplatu. Sľubovala som, že po hodine plávania sa akýkoľvek problém s cudzotou rozplynie vo vode.

Tak trochu podľa starogréckeho vzoru Sokrata, ktorý filozofoval so žiakmi pri chôdzi, pretože bol presvedčený, že pohyb tela hýbe aj myšlienkami. No nikto sa neprihlásil a firma Mobile zanikla prv, než mohla rozpäť svoje žiabre.

Ako ryba

A tak plávam ako vždy bezplatne a bez cudzej klientely. Len moji terajší krajania, či lepšie povedané "vodania", plávajú so mnou, funiac a prskajúc, s vypučenými plaveckými okuliarmi a tesnými gumičkami okolo hlavy, zdanlivo nezmyselne sem a tam, lenže tak to vyzerá len pre nezasvätených.

Prosím, nemýľte si nás s tými, čo sa len príležitostne čľapkajú, alebo s takými, čo sa dva razy počas horúceho leta odhodlajú na tri dĺžky. Definícia plávania znie: dôverne známymi pohybmi sa ukolísať do euforického stavu, dodržiavať istú dobu, a najmä pravidelnosť.

Keď plávam, som najprv cudzím telesom vo vode, ale pod vplyvom pohybov ramien a nôh už voda nevie, aké súdržné alebo uvoľnené sú jej molekuly. Po polhodine sa premiešame. Voda si myslí, že som jej súčasťou, a ja si to myslím tiež.

Pri plávaní znakom vidím nad sebou krúžiť lastovičky alebo lietadlo, ktoré prekrojí nebo a zanechá na ňom bielu jazvu. Prepožičiavam vode svoje oči a voda mi je vďačná, že môže vidieť lastovičky a lietadlá. Bezo mňa by sa prevaľovala sem a tam naslepo. A ja som vďačná vode, že ma nesie.

Plávam, teda som - v prítomnom okamihu. Minulosť leží ďaleko za mnou a budúcnosť je blízka a sľubná ako najbližší okraj bazéna. Dĺžka života má po jeden a pol minúte znova päťdesiat metrov. Nič z toho, čo sa stalo predvčerom, ma na tejto jasnej trati netrápi a to, čo má prísť zajtra, nech len príde, vymrštím sa ponad to ako ryba.

Ak práve niečo píšem, vo vode si k textu vytvorím potrebný odstup, napadajú mi formulácie a nepoddajné chuchvalce slov sa rozpúšťajú.

Suchý breh

V mojom kalendári stojí v tom mimoriadnom ročnom období, keď sú otvorené kúpaliská, denne hodina plávania, vlastne tam nestojí, pretože patrí k novému dňu tak ako raňajky. Idem plávať, vravím, a tento seriózny zámer môže znieť zbytočne ako čosi na zahnanie dlhej chvíle, niečo, čo môžem bez problémov vynechať - no to si myslia neplavci. Omyl, namiesto toho vynechám stretnutie s neplavcami.

Keď ma nič netušiaci ľudia pozvú do kaviarne a považujú to za tú najnormálnejšiu vec na svete, vymyslím si tisíc výhovoriek, aby som nemusela skleslo posedávať na suchom brehu, alebo sa oneskorím a prídem s mokrými vlasmi. Spomedzi svojho okruhu priateľov som v lete verná len tým niekoľkým, ktorí si takisto spravili z bazéna druhý domov.

Tu si medzi kraulom a motýlikom užívame svoju družnosť. Ľudia, ktorí nás pozorujú z brehu, to považujú za fanatizmus, striasa ich už len pri pomyslení, že sa za pätnásťstupňovej teploty vzduchu vrháme do vody alebo v lejaku vychádzame z devätnásťstupňového bazéna, a pritom priam pršíme šťastím. Práve v zlom počasí je kúpalisko to najlepšie miesto na svete. Len striedmo ho zaľudňujú otužilí jednotlivci, voda nie je zakalená ani močom, ani slinami, nevznášajú sa v nej chumáče vlasov a pri plávaní znakom sa človek s nikým nezráža.

Vodný chrám

Pre tento druh ľudí existujú dva duševné stavy: stav pred plávaním a stav po ňom, a tieto stavy by nemohli byť odlišnejšie. Predtým akási malátnosť, diabolské našepkávanie - ach, dnes si dám pauzu - potom prichádza prekonanie sa a nenáhlivé šliapanie do pedálov zo zdanlivo posledných síl k vodnému cieľu, pred bazénom krátke váhanie a reptanie: prečo sa vlastne takto trápim?

Prvé dĺžky absolvujem ako začiatočníčka, zadŕhavo, a diabol mi ďalej šepká: pol hodiny stačí! Tak dobre, pritakávam mu. Je to lesť, vďaka ktorej má moja hodina vyzerať menej hrozivá. Ale už ma strhol vlastnoručne vyprodukovaný vír, štvrtú-piatu dĺžku už necítim, prestávam tie dĺžky rátať, rytmicky pohybujem údmi, letím vodnou masou, všetko patrí večnému trieleniu vpred.

Po vykonanej práci naďabím v dámskej šatni na fanúšičky plávania, ktoré sa krémujú a stenajú: Nádhera! Pritakávam: Úžasné! Jazyk nie je v týchto kruhoch práve originálny.

V prípade iného náhodného spoločenstva by som nad takou verbálnou prostoduchosťou ohŕňala nos, ale voda spája a zmieruje. Ak človek príde do vodného chrámu s pochmúrnymi myšlienkami, opúšťa ho rozjasnený. Spovedník sedí v každej molekule vody a veľkoryso udeľuje rozhrešenie za všetky hriechy. Po plávaní je človek vskutku spasený.

V povznesenej nálade bicyklujem domov, svižne predháňam autá a pohmkávam si. Pocit šťastia pretrváva ešte celé hodiny, vrstva blaženosti pokrýva celé telo, spomienka na stav beztiaže určuje zvyšok dňa. Vari nepochádzame všetci z plodovej vody a z praoceánu, nech už je tá prakvapalina teraz hoci aj chlórovaná a vtesnaná do úzkeho bazéna?

Plávacie oázy

Na konto plávania idú aj dlhodobé účinky. Moje telo pri závane vetra nikdy neprodukuje také strašné zvuky ako kašeľ vychádzajúci z hĺbky útrob alebo smrkanie, ktoré ostatní považujú za normálne. Keby som mohla spolurozhodovať o architektúre mesta, stál by v každej štvrti päťdesiatmetrový bazén s kupolovitou a odsúvateľnou sklenou strechou, s voľným vstupom a otvorený až do polnoci, celkom podľa politického sloganu: Plávacie oázy pre ľud!

Ešte lepšie by boli umelé rašelinové jazierka so živou, mäkkou vodou, v ktorej by sa koža nevysúšala a vlasy neslamovateli. Tu by plavecký proletariát produkoval dennú dávku utópie lepšieho sveta. Rozhodne nepotrebujem meditovať v tureckom sede, ani nemusím kľačať pred oltárom, vďaka plávaniu nadobúdam pocit osvietenia a stávam sa lepším človekom, zabúdam zlé a konám len dobro, predovšetkým sebe samej.

Holdujem profanácii čohosi vyššieho? Svoju priamu cestu k absolútnu majú, samozrejme, aj cyklisti, bežkyne, katolíčky či milovníci vína.