Vo vlaku som sa viezol s rodinkou železničiarov, ktorí si odskočili z Banskej Bystrice do Považskej Bystrice na salaš na halušky. Otec bol tučný, bradatý, nahlas grgal a smial sa na tom.
Spokojne si sadol, zívol a zahlásil:
"Vyvážame sa ako také batohy!"
Hrali hru na hlavné mestá, pričom padali krajiny ako Venezuela, Austrália, Island, Saudská Arábia, Bulharsko, Rumunsko, Azerbajdžan, Estónsko, Tadžikistan...
Celú cestu som mal o zábavu postarané.
Neviem, čo skôr. Z neporiadku a katastrofického stavu, ktorý vládne všade naokolo, sa ma chytá zúfalstvo. Najradšej by som urobil všetko naraz. Fascinuje ma pružnosť pavučín. Bolia ma nohy a kolená z neustáleho lozenia hore-dolu po rebríku. To je tak, keď človek robí sám a nemá mu kto ani kladivo podať.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Najhoršie je naprávať dotentočkovanú robotu po niekom inom. Urobil som obriezku krovu, teda spílil do roviny konce všetkých krokiev, aby sa dal nabiť podhľad. Ručne. A aj väzníky boli niektoré trošku mimo. Keby som tento krov staval ja, tak by som to mal urobené už na zemi... Od základu zlé. Najskôr sa mali premurovať polorozpadnuté hlavy múrov a až potom na ne položiť pomúrnice.
