Spokojne si sadol, zívol a zahlásil:
"Vyvážame sa ako také batohy!"
Hrali hru na hlavné mestá, pričom padali krajiny ako Venezuela, Austrália, Island, Saudská Arábia, Bulharsko, Rumunsko, Azerbajdžan, Estónsko, Tadžikistan...
Celú cestu som mal o zábavu postarané.
Neviem, čo skôr. Z neporiadku a katastrofického stavu, ktorý vládne všade naokolo, sa ma chytá zúfalstvo. Najradšej by som urobil všetko naraz. Fascinuje ma pružnosť pavučín. Bolia ma nohy a kolená z neustáleho lozenia hore-dolu po rebríku. To je tak, keď človek robí sám a nemá mu kto ani kladivo podať.
Najhoršie je naprávať dotentočkovanú robotu po niekom inom. Urobil som obriezku krovu, teda spílil do roviny konce všetkých krokiev, aby sa dal nabiť podhľad. Ručne. A aj väzníky boli niektoré trošku mimo. Keby som tento krov staval ja, tak by som to mal urobené už na zemi... Od základu zlé. Najskôr sa mali premurovať polorozpadnuté hlavy múrov a až potom na ne položiť pomúrnice.
Aj v dedine vravia: "Od základu zlé. Mali tam najskôr urobiť betónový veniec."
Dôvody sa líšia, no záver je ten istý.
Škárujem humno pôvodným pojivom, čiže hlinou (podľa miestnych špina, blato) a snažím sa prísť na vzorec iks rokov nestarania sa rovná y rokov sústavnej roboty. Nestaranie sa je sústavné tak akosi samo od seba. Napríklad 30 = 1 alebo skôr 10 = 1.
Dom už začína byť pomaly v dokonalej symbióze s prírodou. Vnútri vyrastajú z podláh mladé stromčeky, všade sa hemžia mravce, lastovičky si lepia hniezda pod stropné trámy a do dier v múroch po vypadnutých skalách a vypláchnutej malte nalietavajú čmeliaky a bohviečo tam robia.
Mravčí dom. Všade sú mravce. Mravčia práca. Mraučím z toho.
Príručka: ako sa robí hlinené škárovanie kamenného humna? Dlho a ťažko.
Bol tu pán s paličkou a predstavil sa: Hubač. Hubár. Povedal, že huby ešte nerastú.
"Akože nie? Veď ja ich mám plné humno," odpovedal som.
Spomedzi odpadu všetkého druhu v humne vyrástli trsy tenkých bielych húb.
Vraj odtiaľto často vyháňal deti z dediny. No, pochybujem, že deti vypílili ten obrovský orech v záhrade, naložili na vojenský trojtonový špeciál a odviezli do gátra.
Stále okolo chodia nejaké traktory s vlečkami, už sa tu cítim ako na hlavnej ceste, a nie na samote. A staré motorky a domáce terénne káry so škodovkovými motormi. Urobil som nový poklop na studňu aj s rúčkou. Veľmi som sa s ním nepiplal, lebo celú konštrukciu dreveného prístrešku by bolo treba robiť nanovo. Najradšej čím skôr. Lebo, keď už nebude nič dôležitejšie ako toto, tak už nebude nič skutočne dôležité...
Miro Čársky (1975) vyštudoval Vysokú školu múzických umení. Žije pri Považskej Bystrici. Vyšla mu kniha poviedok 1872 km od mora.