toho pozadia.
Napriek tomu existujú obrazy, ktoré akoby sme mali vypálené do sietnice. Bývajú zachytené a pevne ukotvené v mysli a tým zároveň akoby umŕtvené a vyňaté z ďalšej pozornosti. V krajine Spiša je jedným z takýchto obrazov monumentálny obraz Spišského hradu, a možno aj preto pripravilo Občianske združenie Krásny Spiš v spolupráci so Spišským múzeom v Levoči výstavu fotografií Petra Župníka nazvanú prosto Hrad.
Spišský hrad evidujeme najmä ako celok a vďaka rozlohe aj ako prirodzenú súčasť nemenného horizontu. Župník sa vo svojej sérii fotografií vracia k dynamickej povahe tohto miesta a dokazuje, že ustálených obrazov niet. Hrad rozoberá na časti a potom opätovne skladá z materiálu, ktorý je ten istý, ibaže obohatený o nové významy. Preto má veľa z jeho záberov fragmentárny či až detailný charakter. Tak sa ako autor mohol sústrediť vždy na konkrétnu časť, oslobodiť sa od jej účelového previazania na celok a s pomocou takto získanej slobody ďalej tvorivo pracovať.
Musíme opustiť doslovný zmysel, aby sme mohli vytvoriť zmysel metaforický, hovorí Paul Ricoer. Župník ako fotograf, ktorý vidí nielen inak, ale aj viac, tento „návod“ pri fantazijnom pretváraní a oživovaní vecí a neživých objektov často uplatňuje. Tu sa však väčšmi ako na dodatočné dotváranie spoľahol na priamu výpovednú hodnotu jednotlivých obrázkov. Je možno menej inštruktívny, no o to viac priestoru poskytuje príjemcom na domýšľanie či vciťovanie do fotografií, z ktorých mnohé majú potenciál nerozvinutého príbehu.
