Takýto signál vysiela i žánrová situácia v epike. Ak normalizačný, ideológiou presiaknutý socializmus v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia preferoval – a to dokonca aj v straníckych zjazdových materiáloch – spoločenský žánrový variant románu pred novelistickou a poviedkovou tvorbou, dalo sa to pochopiť.
Pri uprednostňovaní široko rozvinutého románového žánru zohralo dôležitú úlohu nepochybne to, že v ňom má byť, ako sa vraví, všetko, teda aj to, čomu sa môže novela a poviedka vyhnúť. Inak povedané: v románovom žánri spoločenského typu sa narcistická moc, ktorá bažila po chvále, mohla skôr uzrieť ako v kratšom epickom útvare.
Najvýznamnejší románoví tvorcovia daného obdobia unikali z tohto očakávania tak, že látku svojho rozprávania umiestňovali pred február 1948. I napriek tomu sa však historická trasa epickej žánrovej situácie dá vytýčiť v našich pomeroch veľmi príznačne: 50. roky boli románové, 60. novelistické (pod tento termín možno zahrnúť i poviedkovú produkciu), 70. a 80. románové, po roku 1989 prevláda skôr novelistický modus písania.
Z danej pozície sa zdá byť menej pochopiteľná preferencia satiry pred humorom v oblasti komického. Ak humoristické uchopenie sveta budeme v rámci najbežnejších výkladov charakterizovať ako zhovievavé, mäkké, napriek rozporom v predmete pozitívne a satirické ako ostré, odsudzujúce a nezmieriteľné, potom sa bude zdať zrejme zvláštne, že doba, ktorá striehla na každé slovo, nesúhlas a protest, oficiálne uprednostňovala satiru pred „neškodným“ a láskavým humorom.
