Prvú noc v júli som zažil štrnásty deň toho mesiaca na letisku vo Viedni a bolo to veľmi nezvyčajné. Vracal som sa práve s priateľmi z Islandu, kde slnko zapadalo o pol jednej v noci a po dvoch hodinách ľahkého šera opäť vychádzalo nad obzor. Milujem severské leto od svojej prvej návštevy Estónska pred dvoma rokmi.
Severské leto s ostrým slnkom, ale aj plné vetra a dažďa - čo som si užil najmä posledný deň v Reykjavíku, keď som dve hodiny blúdil neveriac, že centrum je len zopár nenápadných poloprázdnych ulíc. V žalúdku ma hrialo jedlo z orientálnej reštaurácie na islandský spôsob - v hlavnom meste je pomerne veľká thajská komunita, čo mi aj teraz tak trochu znie, ako keby som si to vymyslel. Prejedený dvoma najbežnejšími islandskými druhmi mäsa - jahňacinou a lososom - som vhupol rovnými nohami do nepodarenej napodobeniny októbra, ktorá práve vládla v Bratislave, a bol som s vývojom počasia veľmi spokojný. Leto už dlhé roky z rozličných dôvodov v podstate nenávidím aj pre horúčavy, a v "mojich kruhoch" často vedieme diskusiu, či je účelné stráviť ho v chlade, alebo v teple.
Bodka na mape
Island bol oveľa neuveriteľnejší, ako som si ho predstavoval, a gejzíry boli ešte to najmenej zaujímavé. Na miestne mapy si človek musí chvíľu zvykať. Krajina je dvakrát taká veľká ako Slovensko a dve tretiny obyvateľov žijú v hlavnom meste; v druhom najväčšom meste Akureyri ich žije pätnásťtisíc, z čoho je ľahké vydedukovať si, aké veľké musia byť ostatné mestá. Čiže jedna bodka na mape (na akú sme zvyknutí z našich pomerov a označuje napríklad Trnavu) znamená často len zopár domov, nezriedka iba jeden, a v ľudoprázdnejších krajoch pomaly viete rozoznať, ako je situovaná kuchyňa či kúpeľňa, len aby tam vôbec niečo bolo. Ale každá bodka má krásnu veľkú mestskú plaváreň.
Naším dočasným domovom sa stala cesta so vzletným názvom okružná diaľnica, ktorá bola dvojprúdová, na mostoch ponad rieky len jednoprúdová, a pomerne často sa jej asfalt náhle menil na štrk. Často pri nej stáli tabuľky s nápisom Blindhaed, ktoré upozorňovali, že autá idúce oproti do kopca na seba navzájom nemusia vidieť. Bola aj dosť kľukatá, pretože miestni obyvatelia sa často vzbúrili proti prevŕtaniu kopcov tunelmi, lebo by to mohlo rozhnevať miestnych trolov, ktorí sú pre nich rovnako reálni ako čokoľvek iné. Všadeprítomné ovce v strede cesty, ktoré len neochotne nechávali prejsť autá, boli už len malou ozdôbkou "diaľnice".
Duch Jamesa Bonda
Nad ľadovcovým jazerom Jökulsárlón sa potichu vznášal duch Jamesa Bonda z filmu Die Another Day, ktorý sa tu nakrúcal, a rieka obrovské kusy ľadu niesla až do mora, kde ich príboj s veľkou silou trieštil a vyvrhoval na breh. Bolo to až desivo krásne, pretože na juhu Islandu sú čierne sopečné pláže, ktoré vytvorili rieky z topiacich sa ľadovcov - mnohé z nich sa často stali osudnými pre dávnych stroskotancov, čo unikli ľadovej vode, aby zahynuli v pohyblivých pieskoch.
Sopka Krafla dymiaca z rozličných otvorov, s prekrásnymi jedovatými modrými sírovými jazierkami a farebnými lávovými poliami na niektorých fotografiách, vyzerá ako krajina zdevastovaná ťažkým priemyslom. V mestečku Ólafsvík pri prudkých nárazoch vetra a dažďa dokonca z neba padali ryby - toto mesto je prekliate večnými prívalmi vody, za jeho hranicami okamžite pršať prestalo a aspoň sa na chvíľu z hmly vynorila sopka Snaefellsjökull, ktorú si Jules Verne pred sto rokmi vybral ako bránu do stredu zeme. Vo vnútrozemí sa zas rozprestierajú nádherné vyprahnuté krajiny, v jednej z nich si pobyt na Mesiaci údajne niekoľko dní cvičili aj Armstrong s Aldrinom. Do toho vysoké ľadovcové vodopády, roztrúsené farmy, čistý vlhký vzduch a neuveriteľné ticho, v ktorom môžete zreteľne počuť, ako povetrím svištia kŕdle vtákov a ako sa so šuchotom a praskaním naspäť vystiera tráva, na ktorú ste práve šliapli.
