jú, že Malinová bola skutočne zbitá, že nezalepila obálku listu vlastnými slinami, ako aj to, že svedectvá o písme na jej blúzke nie sú jednoznačné. To všetko, ale aj nedávne výroky prezidenta Policajného zboru a generálneho prokurátora potvrdzujú fakt, že tvrdenie ministra vnútra na známej paličskej tlačovke, že Hedviga Malinová „nad akúkoľvek pochybnosť klamala“, nebolo pravdivé.
Na rozdiel od ostatných 188 etnicky a rasovo motivovaných napadnutí v roku 2006 má kauza Hedvigy Malinovej dva výnimočné momenty. Ani v jednom z ostatných prípadov vyšetrovatelia neprekvalifikovali trestný čin napadnutia na klamstvo napadnutého a ani jeden z prípadov nezneužila vláda spôsobom, ktorý pripomína obvinenie VPN z cenzurovania Vladimíra Mečiara z roku 1991, o ktorom už dnes na základe svedectva Igora Cibulu, účastníka tohto najväčšieho mediálneho podvodu po roku 1989 vieme, že bolo zinscenované, aj to, kto a ako ho zinscenoval.
Mediálna reakcia vládnych činiteľov mala byť odpoveďou na to, „aký tlak bol vyvíjaný na vládu a aké vyjadrenia prichádzali zo zahraničia“. Bola to absurdná odpoveď a zatiahla predsedu vlády, ministra vnútra a policajného prezidenta do kauzy, v ktorej sa čoraz väčšmi strácajú v labyrinte svojich tvrdení. Práve preto leží taká zodpovednosť na Generálnej prokuratúre. Ak nechce riskovať skutočnú internacionalizáciu celej kauzy, ak ju chce naozaj dostať von z bludného kruhu, neostáva jej iná možnosť, ako vrátiť sa k pôvodnému vyšetrovaniu napadnutia Hedvigy Malinovej, ktorá už dva roky bojuje o svoju ľudskú česť.
