ášky väznených vedcov, historikov, novinárov... Sovietski väzni radi počúvali najmä zahraničných, chceli sa čím viac dozvedieť o živote za hranicami.
Doktor práv Kováč, absolvent Mukačevského gymnázia a Karlovej univerzity, vyučovaný ruskými profesormi – emigrantmi prednášal ruským spoluväzňom. O ruskej literatúre, Dostojevskom, o ruských dejinách, ale aj o Masarykovi a československej demokracii.
„Ruskí spoluväzni sa o vlastnej histórii dozvedali najmä od cudzincov, pretože stalinský režim im zabránil v poznaní vlastnej kultúry. Raz za mnou prišiel Solženicyn. Zaujímalo ho všetko, čo sa týkalo Československa a demokracie. Veľakrát sme potom presedeli dlhé hodiny, zaujímalo ho všetko.“ Ivan Kováč si Solženicynovo nabádanie zachovať všetko v pamäti vzal k srdcu. Po celý čas väznenia komplikovanými spojkami pašoval dokumenty z tábora cez Moskvu k rodičom do Užhorodu. Po návrate do Československa jeho zápisky nemenej zložitým spôsobom putovali do Košíc.
Vzťah Ivana Kováča a známeho spisovateľa sa neskončil. Časť záznamov z táborov putovala z Košíc ďalej, cez Budapešť a Zürich do USA – a aby sa paradoxy naplnili – doputovali až k bývalému spoluväzňovi Solženicynovi. Zápisky písané pod hrozbou najtvrdších trestov putovali dvadsať rokov, prešli všelijako ukrývané tisíce kilometrov s odvážnym nasadením mnohých neznámych ľudí. Až sa zo Solženicynovho tábora v Ekibastuze dostali k Solženicynovi, utečencovi v americkom Vermonte.
