ému rituálu (až na jedného) každý po svojom prispôsobili. Film som pozeral s rodičmi v meste LM. Ráno ma zobudila mama so slovami: „Obsadili nás Rusi.“
Spolu s priateľom I. Š. sme zašli do redakcie okresných novín. S článkom Rodáci! Liptáci!, čo odsudzoval intervenciu. V redakcii nám povedali, že článok uverejnia na prvej strane, ak tlačiareň mimoriadne číslo vytlačí. V tlačiarni zvolali schôdzu zamestnancov. Rozhodla (iba jeden bol proti), že mimoriadne číslo vytlačia, ale musia mať písomný súhlas vydavateľa.
Na národnom výbore bola pohnutá atmosféra. Z rádia sa ozývali vzrušené hlasy redaktorov z rozličných končín republiky. Vo veľkej zasadačke bolo plno ľudí, medzi nimi i delegáti vysočanského zjazdu KSČ. Ľudia s nimi diskutovali, dodávali im guráž, veď medzičasom sa rozšírila správa, že delegátov cestou do Prahy budú internovať. Známy futbalista J. Ž. navrhol: „Čo tu budeme morfondírovať! Ideme do kasární, po zbrane, treba sa brániť.“ Dvaja dôstojníci miestnej posádky, Česi prezlečení do civilu, ho presvedčili, že ozbrojený odpor by propaganda okupantov zneužila. Ako dôkaz o kontrarevolúcii. Navrhli, aby predstavitelia mesta i strany intervenciu verejne odsúdili, vyzvali občanov na nenásilný odpor. V tej chvíli sa na zasadačke rozleteli dvere. Objavil sa zástupca riaditeľa tlačiarne J. H. a dramatickým gestom (tým istým ako Emil Gallo, muž pred tankom, ktorého v Bratislave zvečnil Laco Bielik) si roztrhol na hrudi košeľu. Potom so šibeničným humorom oslovil funkcionárov mesta: „Noviny vytlačíme. Nasadíme životy i techniku, ale musíte nám dať povolenie.“
