ako sme čakali Američanov. Ale v roku 1956 som sa mohol rozčuľovať a hovoriť a hnusných komunistoch a rusákoch len tajne. Keď som sa raz preriekol v škôlke, pani učiteľka mi naložila na zadok a poslala domov. Matke poradila, aby ma „teraz, kým trvajú tie udalosti v Pešti“ radšej nepúšťala do škôlky, lebo môžu mať problémy pre moju nevymáchanú papuľu. Učiteľka nás mala rada a chcela nám pomôcť.
Šesťdesiaty ôsmy bol od päťdesiateho šiesteho lepší. Ešte aj v škole sme mohli hovoriť rusáci a každý mohol nahlas nadávať na komunistov. Ale v 68. bolo skutočnou udalosťou, že sa mohlo nadávať aj na Slovákov. Človek sa zúčastnil na zhromaždení v kultúrnom dome a celý večer sa mohol vyžívať, ako rečníci nadávajú na Slovákov, ktorí deportovali našich starých rodičov a potom sa nasťahovali do našich domov a teraz už si nechcú na nič spomenúť. Dozvedel som sa, že kedysi boli celé Šahy maďarské a potom sa tu Slováci pekne potichúčky rozmnožili.
Ale v 68. som zažil aj nepríjemné udalosti. V tom čase som hral futbal v doraste a bolo medzi nami aj pár slovenských chalanov. Títo ma občas pozvali na svoje zhromaždenia. Aj tie boli v kultúrnom dome, len v iných dňoch ako maďarské. Na ich zhromaždeniach som zasa počul, že my Maďari sme boli vždy nacistické plemeno a teraz chceme mierumilovných Slovákov ujarmiť na ďalších tisíc rokov. A preto nás treba už v predstihu potrestať. Jeden rečník vyhlásil, že keď zvíťazí socializmus s ľudskou tvárou, okamžite nastane čas zúčtovania.
