y a ostýchavosť v úsilí nadviazať rozhovor a pokračovať v ňom, ktoré v súčasnosti bývajú častejšie nerozpakmi a neostýchavosťou.
Krajnými pólmi motivácie na túto neostýchavosť a tieto nerozpaky je osobné zúfalstvo, ale aj úsilie čosi alebo čokoľvek predať. Nik nemá toľko priamosti, mohli by sme povedať aj netaktnosti, pri rečovom kontaktovaní ako mestskí stratenci a pouliční predajcovia. O tom som však už dávnejšie písala.
Zaujímavé je sledovať aj iný trend alebo inú posilnenú funkciu jazyka, a síce to, že predmetom našich rozhovorov je jazyk sám. Na Zlatých pieskoch v Bratislave je stánok, na ktorom je napísané „Gofri“. Mladý pár, ktorý okolo prechádza, nadpis komentuje: „Gofri s mäkkým i? Nemá byť gofry? To je predsa nesklonné.“ Odpovedajúci hlas reaguje: „To je gofra, jedna, tá palacinka, a tie gofry, tých gofrí. Alebo gofier? Má to byť s tvrdým, ale skloňuje sa to.“ „Neskloňuje, je to stredný rod, to gofry.“
Škriepili sa ďalej, minula som ich, ale tá inšpirácia, taká banálna, mi nedala pokoj, kým som nezistila, že obaja mali pravdu. Aj skloňuje, aj neskloňuje. A píše sa s tvrdým „y“. Podobný problém mali predvčerom v súvislosti s olympiádou dvaja prívrženci kanoistiky. Pri stole mudrovali o skloňovaní slova „kanoe“, či je to „to kanoe“, alebo „tá kanoa“, lebo je kdesi napísané „požičovňa kanoí“. Dospeli k tomu, že kanoe aj kanoa, lebo je aloe (vera) aj aloa. Na každom kroku jazykový problém. A ľudia si ho vedia aj celkom slušne sami vyriešiť.
