niečo robí, tak sa mi zriedkavo podarí zistiť kde, kedy a ako.
Pritom reč a slovník reklamy pozorne sledujem, roky je mojou pracovnou náplňou aj literárnou inšpiráciou. Iste, pani Radičová sa uprostred júla objavila na jednom hudobnom festivale v sprievode Václava Havla, ale s akým výsledkom? Vraj „je sympatická a do politiky by mohla priniesť citlivosť“. Skutočne hlbokomyseľné posolstvo, na ktoré budú určite mnohí spomínať ako na zlomový okamih, keď sa z nerozhodnutých stali rozhodnutými voličmi. Ťažko povedať, či ťažkopádnejšie pôsobia také gýčovité frázy, alebo skôr kandidátkine zmätené výjazdy do terénu.
Som fanúšikom pani Ivety Radičovej a trápi ma, že sa ešte nestala skutočnou značkou, i keď na to má významný potenciál. Prirodzene, preniknúť k čoraz rozdrobenejším cieľovým skupinám slovenskej spoločnosti nie je vôbec jednoduché. Dávno sa skončila éra, keď stačilo vo verejnoprávnom rozhlase oznámiť, že sa koná míting vrieskajúceho populistu, a ihneď sa do prasknutia naplnil štadión.
Dnešný volič je zaneprázdnený superkonzumný jednotlivec, ktorý kašle na to, aká tvár sa naňho škerí na pestrofarebnom bilborde alebo mu čosi sľubuje v otravnom televíznom šote v prestávke napínavého trileru. Volič potrebuje nadobudnúť dojem, že kandidát má oňho záujem, mieni s ním komunikovať a dokáže ho zabávať. A to prostredníctvom médií, ktoré volič používa, má ich rád alebo je od nich závislý.