ny VKS(b), výsledok by bol navlas rovnaký.
Ibaže tu namiesto boľševikov a zradných menševikov vystupujú ušľachtilí reformátori z roku 1968 a nepolepšiteľní konzervatívci. Hoci v skutočnosti toto delenie nebolo až také jednoduché. Vidno to i na plamennom produbčekovskom prejave Vasiľa Biľaka. Réžia ho pokojne zaradila medzi ostatné „obrodárske“ hlasy.
Nejde pravdaže len o neho. Stačí sa pozornejšie zahľadieť do tvárí funkcionárov, ktorí na rozličných konferenciách a zjazdoch nadšene hlasovali za reformy a tipnúť si, koľkí z nich potom na najbližších dvadsať rokov plynulo preplávali medzi surových potláčateľov všetkého, za čo tak ochotne dvíhali ruky.
Vlastné nanebovstúpenie si „dobrí“ komunisti starostlivo pripravili v najlepšom štýle dlhoročného televízneho referovania o strane a vláde, a ich žiarivých skutkoch. Ešte aj cieľavedomý ťah na moc, ktorý bol celoživotným hybným motorom doktora Husáka, neodsúdili ani pol slovom. O jeho nemorálnej manipulácii referujú ako o čomsi prirodzenom. A k tomu ako bonus trápne poznanie, ako sa všetci reformátori, aj tí najsympatickejší, bezmocne zmietajú v otrepaných frázach.
