Krátko po nástupe ruskej reprezentácie na štadión nastupovali ruské tanky do Osetska, zrejme potlačiť ako u nás kontrarevolúciu v 68.! Úplne iní diváci, dokonca platiaci za ten vzrušujúci pohľad na život. To je tá reálna olympiáda, prebiehajúca nie každé štyri roky, ale deň čo deň. Olympiády sú len pre malé národy, kde si môžu niesť svoju zástavu, symbol svojej štátnosti, mimo olympiády držať hubu a krok! Nástup sveta každé štyri roky je krásnym symbolom, aký by svet chcel byť!
Už od starého Grécka počas hier sa vojny zastavili, lebo skákať uprostred paľby do výšky je životu nebezpečné. Takže olympiáda je ideálom ľudstva, akí by sme chceli byť, keby nám do toho nekafrali tí menší, slabší. Olympiáda zostáva symbolom nádeje, povzbudzuje idealistov, že raz možno za takých dvesto, tristo rokov motyka strelí a namiesto granátov budú lietať vo vzduchu pečené holuby a u nás ako príloha aj, samozrejme, krumple! Deti sa dívajú na tú krásu a zostane v nich zážitok na celý život a v podvedomí aj pocit, že za ten ideál budú bojovať po celý život, aby dokázali svojim deťom, že aj ony zostali deťmi.
Pri sledovaní tejto krásy mi zišlo na um, čo tak usporiadať, podujatie tiež svetového formátu, kde by jednotlivé národy vyslali svojich zástupcov pozostávajúcich zo samých gaunerov, zloduchov reprezentujúcich tú vrstvu, čo sa veľmi nechce prezentovať v žiare reflektorov. Pred vypredaným štadiónom by po honosnom nástupe začali súťažiť, kto aké väčšie svinstvo dokáže. Kto komu lepšie a šikovnejšie vykrúti krk, disciplína, čo je taká stará, ako je staré ľudstvo! Divákom v hľadisku by tuhla krv žilách, ani by nedýchali, alebo len potajomky, aby si pretekári nevšimli, že ešte dýchajú!
