Na jednej strane výkrik bezmocnosti a bezbrannosti, bolesti a zúfania, na druhej strane krutá sila a moc, ktorá sa obracia proti bezbrannému človeku a šliape po jeho živote, slobode a dôstojnosti. Podľa amerického časopisu Life patrí medzi sto fotografií, ktoré zmenili svet. No kým sa ten náš malý, a tým aj ten veľký svet naozaj zmenil, ten krutý protiklad tu bol v rozličných praktických podobách prítomný deň čo deň.
Dnes sme v pokušení vidieť rok šesťdesiat osem ako protiklad črtajúcej sa slobody a okupačných tankov. No celkom tak to nebolo. Už síce neboli monsterprocesy z päťdesiatych rokov, pretože za ten čas už stihli popraviť, či odsúdiť a poslať do uránových baní každého, koho chceli. No aj reformní súdruhovia stále hovorili o komunistickej strane, o jej úlohe, o budovaní socializmu. Bol to síce istý odmäk, no ani oni sa socializmu nechceli vzdať: chceli v ňom len žiť svojím vlastným životom a menej závisieť od Moskvy. No kým pocítili, že si to už môžu dovoliť, ich vystupovanie po politických schodoch viedlo poväčšine cez súhlas s diktatúrou. Prizerali sa zatýkaniu nevinných, procesom, neľudskostiam a ich obetiam, utrpeniu tých, ktorí vedeli, že komunizmus je zlý a že socializmus nemôže mať ľudskú tvár. Ich úsmevy a žoviálnosť v tom magickom roku vytvorili ilúziu nádeje a zastreli ich faktickú zbabelosť a naivitu.
