Svoj sľub však už Pavel Hrúz (14. 6. 1941 - 17. 8. 2008) splniť nemohol.
Pavel Hrúz bol človekom predelov. Začalo sa to vojnovým osudom kamaráta, ktorý nesmel žiť, lebo jeho otec nebol ešte pri Miškovom počatí pokrstený. Rodičia ho prikryli vlastnými telami, ale nezachránili: pri povojnovej exhumácii ho našli v hrobe v Kremničke šedivého, v ústach s poodhrýzanými nechtami a chumáčmi vlasov. Malému Palovi už nemusel nikto predkladať dôkazy o rasizme a xenofóbii.
Nasledoval príbeh otca krajčíra, ktorý šil Matuškovi, Šrobárovi, Števčekovi, Špitzerovi... Po Víťaznom februári ho aj so všetkými piatimi zamestnancami zlikvidovali. To bolo poučenie o komunistickom raji na zemi.
Tretím životným predelom sa stali prvé dve knihy próz Dokumenty o výhľadoch (1966) a Okultizmus (1968). Ako napísal jeho monografista (2000) a editor výberu Pavel Hrúz: Okultizmus a iné prózy (2007) Vladimír Barborík, nimi sa stal Pavel Hrúz súčasťou generácie, v ktorej sa ja vo svete transformovalo na svet vo mne. Autorom textov s vlastnou typografiou a topografiou, s nezameniteľným prozaickým svetom a rukopisom.
To podstatné sa potom odohralo v pamätný jarný deň roka 1969 na trabantovskej ceste do Martina s Ivanom Kadlečíkom a Ludvíkom Vaculíkom, počas bohatierskeho spevu o Kapustovi a Ursínim, dvoch chlapcoch bez viny, ktorých zabili, hoci pokradli iba jeden kotál. Ako potom napísal Vaculík, náhodou sa stretli u Kadlečíkovcov s Rudom Chmelom a Janom Johanidesom - ale my, oj, Slovensko moje, vieme, ako to u nás chodí s náhodami. Tu vznikla sila priateľstva, ktorá medzi Pavlom Hrúzom a Ivanom Kadlečíkom vydržala do konca, hoci si ťažko predstaviť dva väčšie protiklady.
