Naša generácia nezažila intenzívnejší pocit poníženia, ako bol 21. august 1968.
Krutá zrážka ideálov a bezduchej reality, arogancie, násilia. Násilia voči 15 miliónom obyvateľov Československa. Presnejšie 15 miliónov mínus niekoľko autorov tzv. pozývacieho listu. Násilie potom v najrôznejších podobách pôsobilo a pretrvávalo celých nasledujúcich viac ako 21 rokov. Reakciou bol zo začiatku verejne deklarovaný, aj keď nenásilný kolektívny odpor, neskôr stále menej citeľná pasívna rezistencia a napokon nepočetný disent a rôzne formy alternatívneho prežívania.
Rýchla strata ilúzií
Až v novembri 1989 ideál opäť triumfoval nad tupou realitou a verejnosť sa kolektívne postavila proti násiliu. Na chvíľu sa nám zdalo, že nesloboda a násilie sú definitívne porazené a na ich miesto nastupujú sloboda a tolerancia. Ilúzii o tolerancii sme sa zbavili rýchlo. Veď už na jar 1990 sa objavili prvé prejavy národnostnej netolerancie a o dva roky neskôr nastúpila éra mečiarizmu, ktorá so sebou priniesla okrem intolerancie aj čiastočnú renesanciu inštitucionalizovaného násilia. Ale minimálne od volieb v roku 1998 až do roku 2006 sme žili opäť ilúziami, že tento druh násilia prestal byť aktuálny, že začíname žiť v slušnom, demokratickom štáte, v ktorom násilie má len marginálnu a nie systémovú podobu. Lenže medzičasom sa nám násilie, vyhodené oknom, vrátilo dverami. A stalo sa tak dávno pred rokom 2006.
Nemyslím len násilie spojené s protiústavným vyvlastňovaním pozemkov pod budúcou diaľnicou, či s výstavbou skládky odpadov v rozpore s platným územným plánom, vôľou miestnej samosprávy i občanov. Ani teraz nemám na mysli len stále väčšie obmedzovanie slobody a násilie zo strany arogantnej byrokratickej mašinérie. Myslím teraz na násilie, o ktorom sa oveľa menej hovorí a píše, ale je rovnako namierené voči obyvateľom tejto krajiny a má neraz celospoločenský, dlhodobý a pomaly už celoplošný charakter. Podobne ako so sovietskou okupáciou po roku 1968 sa my, tu a teraz učíme žiť a kolaborovať s týmto násilím v jeho nových podobách. Ba čo viac, karháme tých, ktorí naň poukazujú.
