Štyridsiate výročie smutných udalostí z augusta 1968 už teda máme za sebou. Pripomenuli sme si ho dôstojne, činili sa médiá i politici. Politici kládli vence a svorne hovorili o okupácii, tzv. normalizácii, vychvaľovali Dubčeka (aj jemu sa ušli od politikov kytičky), predháňali sa v kritike ruských tankov v uliciach našich miest. Bolo to až dojemné. Sme jednotní, konečne udalosť v dejinách, ktorá nás nerozdeľuje.
Akosi sme v tejto dojemnej jednote, ako obyčajne, zabudli klásť otázky. Pripomeňme si teda niekoľko nesporných faktov. Na začiatku normalizácie prešla spoločnosť v Československu previerkami. Prví boli na rade komunisti. Všetci, ktorí previerkami prešli, museli súhlasiť s tým, že vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bola bratská pomoc proti kontrarevolúcii, museli odsúdiť politiku Dubčekovho vedenia KSČ a o rok neskôr museli všetci súhlasiť s dokumentom Poučenie z krízového vývoja... Na Slovensku prešlo previerkami viac ako 250– tisíc komunistov. Nasledovali aj previerky nekomunistov v niektorých dôležitých, mienkotvorných inštitúciách, ako boli médiá, vysoké školy, Slovenská akadémia vied a pod. Nebolo veľa tých, ktorí odmietli lož o bratskej pomoci. Následne vstupovali do komunistickej strany v rokoch normalizácie desaťtisíce, z väčšej časti mladých ľudí. Všetci museli prijať tézu o bratskej pomoci a všetko, čo obsahovalo Poučenie...
Kde všetci sú?
Prvá otázka: Kde sú všetci títo ľudia dnes? Mnohí sú medzi nami. Mnohí vo vysokých štátnych funkciách. Kladú vence obetiam „bratskej pomoci“. Prečo vlastne? Prečo sa pritom ani nezačervenajú? Dá sa pochopiť, že z dôvodov kariéry, z dôvodov osobných, rodinných a pod. niektorí ľudia umlčali svoje svedomie. Čo sa nedá pochopiť, je mlčanie, hra na mŕtveho chrobáka dnes. Ľudia, ktorí si postavili svoju kariéru na vedomej lži, sa dnes tvária, že „bratská pomoc“ bola vlastne okupácia a ani im nenapadne spoločnosti vysvetliť svoj vtedajší postoj. A spoločnosť to berie ako samozrejmosť. Na také veci sme jednoducho zvyknutí.
V parlamente sa pripravuje zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka. Druhá otázka: Koľko poslancov slovenského parlamentu odsúdilo Dubčekovu politiku, odsúhlasilo okupáciu ako bratskú pomoc? Môžeme sa pokúsiť ich spočítať. Je ich dosť. A koľkí budú bez problémov hlasovať za zákon o Dubčekových zásluhách? Nedá sa predpokladať, že sa takí nájdu medzi bývalými normalizačnými členmi KSČ.
