Pre výskumníka neexistuje väčší dôvod na spokojnosť než spoľahlivé potvrdenie vlastných analytických záverov. Zvlášť, keď takéto potvrdenie poskytuje samotný objekt výskumu. Keď v publikáciách Inštitútu pre verejné otázky (napríklad v Súhrnnej správe o stave spoločnosti alebo v IVO Barometre), resp. na medzinárodných konferenciách, organizovaných IVO, sa súčasná vládna koalícia definovala ako zoskupenie populistických strán na čele s etatistickým Smerom a politika vlády sa charakterizovala ako stranícky klientelizmus, založený na metóde tyranie väčšiny, reagoval premiér a predseda Smeru (sám alebo prostredníctvom svojich hovorkýň) lživou mantrou o „pravicových analytikoch“, ktorí v minulosti pôsobili ako poradcovia Dzurindovej vlády a osobnými invektívami.
Dnes sa Robert Fico otvorene hlási k trom zo štyroch použitých charakteristík. O etatistickom charaktere Smeru hovoril už predtým, v týchto dňoch ho demonštruje návrhom na vyvlastnenie (poštátnenie) súkromného kapitálu v energetických podnikoch. Absurdné porovnanie predností populistu (zástancu určitého ideovo-politického prúdu) a zlodeja (páchateľa trestného činu), rovnako nezmyselné ako napríklad tvrdenie „nacista/komunista je lepší než vrah“, nikoho nenecháva na pochybách, ku ktorému pólu tejto „antinómie“ sa predseda Smeru zaraďuje (natíska sa však otázka: čo s populistickými zlodejmi?).
Predbehol všetkých
Neuveriteľným zdôvodnením straníckeho klientelizmu pri štátnych dotáciách a verejnom obstarávaní („nie je možné diskriminovať dve tretiny obyvateľstva, podporujúce vládne strany“) Robert Fico ďaleko predbehol všetkých nositeľov klientelistických praktík v Európe.
Odhliadnuc od zavádzajúceho tvrdenia o dvojtretinovej podpore obyvateľstva Slovenska, ľahko vyvrátiteľného pomocou štatistických údajov, je pozoruhodná najmä perfídnosť, s ktorou reči o údajnej diskriminácii veľkej („dvojtretinovej“) väčšiny obyvateľstva majú kamuflovať zvýhodnenie konkrétnych ekonomických a straníckych skupín. Predseda Smeru zjavne nikdy nepočul o takej neoddeliteľnej črte demokratického vládnutia ako nestrannosť („impartiality of governance“).
To, čo opisuje ako celosvetovú prax („všade to takto funguje“) je v skutočnosti obyčajné zneužívanie mocenského postavenia v prospech straníckych klientov, ktoré nemá nič spoločné s demokratickým vládnutím. Mocenská legitimita v demokracii (mandát od voličov) dáva vláde právo presadzovať svoj program, ale nie deliť obyvateľov na rôzne kategórie a potom preferovať tých, ktorí sú jej stranícky bližšie.
