Abcházsko sa vtedy oficiálne nazývalo Abcházska autonómna sovietska socialistická republika, ktorá bola súčasťou Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky, ktorá bola súčasťou Zväzu sovietskych socialistických republík (a ten už kompletný a "nerušimyj" ZSSR bol členom Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a Varšavskej zmluvy, v ktorých lone sme spočívali aj my, teda Československá socialistická republika, ergo aj jej menšia federálna polovička, teda Slovenská socialistická republika). Uf, vidíte, milí mladí čitatelia - a spomínate si, milí moji rovesníci - aké sme to vtedy mali zložité. No na druhej strane vlastne aj jednoduché - v tom spočívala vtedajšia obľúbená dialektika.
Divadelný večierok
Bol teda apríl, Čierne more bolo ešte riadne studené, zato vegetácia bujná, a hoci v Gorbačovovej Moskve v tých časoch vládol "suchý zákon" - čo znamenalo, že alkohol ste dostali až poobede, prípadne vôbec nie - v Suchumi ste mohli v koňakových krčmičkách popíjať skvelé destiláty od skorého rána do neskorého večera.
A hostili nás nimi veľmi srdečne aj naši kolegovia v Abcházskom národnom divadle, kde sme hrali po tri večery: Švantnerovu Nevestu hôľ, Andrejevov Život človeka a Wassermanovu dramatizáciu Keseyho slávneho románu Prelet nad kukučím hniezdom pod názvom Eniki-beniki. Tá tu vyvolala - ako v každej totalitnej krajine - priam senzáciu, Marián Geišberg ako Mac Murphy sa stal načas najpopulárnejším abcházskym hercom. Domáce veľmi srdečné a spontánne obecenstvo (ktoré dovtedy nepoznalo ani román, ani Formanov film) vnímalo amerického rebela ako svojho vlastného hrdinu, neohrozene bojujúceho proti vrchnosti, reprezentovanej Veľkou sestrou Ratchedovou.
V poriadku, tak to fungovalo aj doma: Mac Murphy bol symbolom slobody a Veľká sestra symbolom totalitnej moci. Lenže abcházske obecenstvo to vnímalo ešte aj inak. Ibaže ako inak?
Prišli sme na to o pár dní. V Suchumi neexistovalo iba Abcházske divadlo, ale aj Gruzínske divadlo. Tie budovy boli od seba vzdialené ani nie desať minút pešo. V Gruzínskom divadle bol riaditeľom režisér Kavtaradze, ktorý krátko predtým hosťoval v Bratislave na Novej scéne a poznal viacerých našich hercov. I pozval nás všetkých - keď sme mali voľný večer - na predstavenie, a po predstavení na riadne bujný gruzínsky večierok, ktorý trval až do rána bieleho. Kavtaradze bol typ patriarchálneho riaditeľa: všetci zamestnanci ho poslúchali a zároveň si ho ctili. Čo nás však pri bezhraničnej gruzínskej srdečnosti prekvapilo: na oslave nebol nik z Abcházskeho divadla. Neskôr sme pochopili: nikto tam nebol, lebo nikto nebol pozvaný. Kontakty medzi súbormi takmer neexistovali, a nielen preto, že gruzínsky a abcházsky jazyk (dokonca i písmo) sú úplne rozdielne. Abcházci chodili do Abcházskeho divadla, Gruzínci do Gruzínskeho. (Hoci - čo bolo charakteristické - naše predstavenia tlmočili divákom do slúchadiel v ruštine, tej rozumeli všetci.) A na večierok do Abcházskeho divadla na revanš domáci nepozvali gruzínskych kolegov. Vzájomnú animozitu sme už po niekoľkých dňoch pociťovali všade. Nebol to príjemný pocit.
Integračný krok
Ale napriek tejto skúsenosti ma o pár rokov neskôr šokoval pohľad na rozbombardované a vypálené domy v Suchumi a len som ťažko chápal krutú občiansku vojnu, ktorá prepukla v Gruzínsku. Pričom takýto výsledok Stalinovej národnostnej a geografickej politiky sa dal predvídať a história ruského imperiálneho bašovania na Kaukaze nebola nikdy o nič lepšia.
Veľký boľševický manipulátor však celé národy - a najmä kaukazské - trestal, rozdeľoval, aby ich vzápätí nezmyselne spájal dovedna, neposlušné národy deportoval tisíce kilometrov od ich vlasti. Nie náhodou si spočiatku výrazne porozumel s podobným národnostným a rasovým expertom a "posunovačom" Hitlerom, ktorý ho však po čase zákerne podrazil. Tisícročné ríše jedného i druhého sa po krátkom čase (z dejinného pohľadu veľmi krátkeho) rozpadli.
Pamätám si na transparenty, ktoré boli v mojej vlasti vycapené až do konca rokov šesťdesiatych na každom rohu: So Sovietskym zväzom na večné časy! Po okupácii už ani toto heslo nebolo dosť "večné", tak ho kolaborantský režim so servilnosťou sebe vlastnou nahradil ešte onakvejším imperatívom: So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!
Nedúfal som, že ten imperatív prestane platiť tak skoro. Keď sa mi dostala do rúk Amalrikova knižka Prežije Sovietsky zväz rok 1984?, zdal sa mi ten orwellovský dátum príliš optimistický. A vidíte, Amalrik ho takmer uhádol. Pomýlil sa iba o sedem rokov. Čože je to v histórii - okamih.
Vzápätí však - historicky opäť iba o okamih - zaznel výrok nového "cára" okypteného Ruska Vladimira Putina, ktorý vyhlásil rozpad Sovietskeho zväzu za tragédiu. A začal pracovať na tom, aby impérium pozliepal dokopy.
Jeho najčerstvejší "integračný krok" - vojenský zásah v Gruzínsku "za účelom" prinavrátenia Južného Osetska a Abcházska do ruského lona - pochválil bieloruský hokejista a prezident Alexander Lukašenko v dejisku budúcej zimnej olympiády, v Soči, slovami: "Všetko to bolo vykonané výborne, múdro a nádherne." Skrátka: estét. S prezidentom Dmitrijom Medvedevom rokoval o pripojení ďalších štátov bývalého Sovietskeho zväzu k rusko-bieloruskému spoločenstvu. Aktuálne bude čoskoro už aj Abcházsko a Južné Osetsko. Obe komory ruského parlamentu ohlasovali uznanie ich nezávislosti a prezident Dmitrij Medvedev ich podpísal.
V mene Božom
Pri posledných správach, že ruské vojská zostanú v úlohe "mierotvorcov" v Gruzínsku dočasne, nemohli Česi a Slováci nemyslieť na zmluvu o dočasnom pobyte sovietskych vojsk v Československu, ktorá sa podľa vtedajšieho premiéra Černíka mala skončiť už na jeseň 1968, a napokon trvala 21 rokov.
Poslední naivisti nazdávajúci sa, že vojenský vpád bol azda iba akýmsi prechmatom zle informovaných spojencov, prišli o všetky ilúzie, len čo sa v týchto dňoch oboznámili s pamäťami generálporučíka Alexandra Majorova, veliteľa okupačnej operácie v auguste 1968. Rozkaz, aby pripravil operačný plán invázie piatich armád Varšavskej zmluvy do Československa, dostal od ministra obrany, maršala Sovietskeho zväzu Grečka už v apríli 1968. Od tej chvíle sa rozbehla sovietska vojenská mašinéria na plné obrátky. Takže všetky tie súdružské kolektívne napomenutia z Varšavy, stretnutia sovietskeho politbyra s Dubčekovým predsedníctvom strany v Čiernej nad Tisou a bratislavský summit najvyšších predstaviteľov práve tých piatich okupačných štátov, ktoré nás o tri týždne v noci prepadli, boli iba obyčajnou podvodnou hrou. Bez obalu líči generálporučík Majorov aj správanie prezidenta Svobodu, Gustáva Husáka a ďalších idolov "obrodného procesu" na rokovaniach so Sovietmi. Pôvabne si súdruh generálporučík spomína na štart invázie 20. augusta 1968 o 22. hodine 15. minúte: "Nenápadne som sa prekrižoval a prikázal som svojmu vodičovi Bruninijeksovi: ,V mene Božom! Na Trenčín!'" Ako z Tolstého Vojny a mieru!
Rusko sa opäť stáva mocným. Všade tam, kde existujú početné ruské menšiny - napríklad na Ukrajine, v Estónsku, v Lotyšsku, v Moldavsku, v Kazachstane - môžu odteraz horšie spávať. Ak by, pravda, Rusi zopakovali prax z Gruzínska a ruským občanom lifrovali ruské pasy a potom tam vstúpili, aby ich ochránili. Lebo, pravdu povediac, nie všade majú ruské menšiny rovnaké práva ako "domáci". A nie všade domáci zabudli na genocídy z minulosti.
Spomínal som už Stalina, Stalinom aj skončím. Známa je jeho reakcia na upozornenie o vplyve a moci Vatikánu a pápeža: "Pápež? Koľko divízií má pápež?"
Nečudoval by som sa, keby dnešní mocní v Kremli na upozornenie o možnej reakcii Európskej únie odvetili: "EÚ? Koľko divízií má EÚ? A je vôbec schopná na niečom sa dohodnúť?"
Martin Porubjak (1944) je dramaturg Slovenského národného divadla a režisér. Žije v Bratislave.