Ako je už zvykom, výročie prijatia prvopočiatočnej verzie Ústavy Slovenskej republiky dáva príležitosť rôznym ľuďom na rôzne patetické vyhlásenia. Napríklad o tom, aký dôležitý dokument je ústava alebo o tom, akú politickú chybu urobili tí politici, ktorí za túto ústavu v septembri 1992 v parlamente nehlasovali.
Ústava je naozaj veľmi dôležitá právna norma a postup tých poslancov, ktorí vtedy schválenie predloženej verzie ústavy nepodporili, najmä ich motív, môže byť predmetom analýzy (proti hlasovali poslanci KDH a poslanci za maďarské strany sa na hlasovaní nezúčastnili). Dôležité je však ozrejmiť si najmä to, aký to vlastne ústavný text bol v septembri 1992 schválený, aký bol jeho ďalší osud a aký je skutočný vzťah k ústave politikov, demonštrujúcich svoju oddanosť ústave neustálou stigmatizáciou oponentov, ktorí v roku 1992 mali dostatok guráže na to, aby za predložený návrh nehlasovali.
Založiť odznova
Milan Šútovec v 90. rokoch vo svojich esejach vytrvalo vyzýval k tomu, aby Slovenská republika bola založená odznova. Opodstatnenosť Šútovcovej výzvy bola zjavná v dvoch rovinách – politickej a ústavno-právnej. Štát, v ktorom tajná služba unáša občanov (zhodou okolností deti najvyšších ústavných činiteľov), vláda marí referendá a parlament zbavuje poslancov poslaneckého mandátu proti ich vôli, štát s ukážkovým režimom neliberálnej demokracie, by si naozaj zaslúžil, aby bol nahradený iným. To bola tá politická rovina.
Ústavnoprávna rovina Šútovcovej úvahy súvisela s tým, že verzia ústavy, schválená 1. septembra 1992, bola, eufemisticky povedané, veľmi ďaleko od dokonalosti, nehovoriac o tom, že spôsob jej schvaľovania (menovité hlasovanie poslancov s povinným odriekaním formulky o „hlasovaní za“) mal slúžiť ako nástroj na diskreditáciu neposlušnej opozície. Text, prijatý v atmosfére horúčkovito pripravovaného rozdelenia federácie, bol plný kritických miest. Ernest Valko, Milan Galanda, Peter Kresák, Ján Drgonec, Ivan Šimko, Juraj Hrabko a ďalší experti poukazovali na mnohé trhliny ústavného textu, niektoré z týchto trhlín vytvárali riziko destabilizácie ústavného systému. Jednu takúto dieru musel parlament súrne látať pred parlamentnými voľbami 1998, keď hrozilo, že po voľbách sa nenájde ústavný činiteľ, ktorý bude disponovať právomocou odvolávať a menovať vládu (krajina vtedy nemala riadne zvoleného prezidenta).
