Všetko, čo sa robí metódou Za každú cenu! je už zo svojej podstaty nebezpečné a odvážim sa tvrdiť, že ani nemôže dopadnúť dobre. Patrí to do kategórie príbuzných metód, označených sloganmi ako: Účel svätí prostriedky, ale aj Rozkážeme vetru, dažďu či Po nás potopa. Straty spojené s takýmto počínaním takmer určite prevážia nad prínosmi. Problém býva v tom, že tie straty nemusia byť okamžité a na prvý pohľad zjavné. Zatiaľ čo očakávané prínosy sú zväčša rýchle a vyzerajú (aspoň pre niekoho) pôsobivo.
Priam dokonalou ukážkou takéhoto prístupu je snaha dokončiť diaľnicu z Bratislavy do Košíc do roku 2010, keď sa zhodou okolností končí funkčné obdobie súčasnej vlády. Tomuto veľkolepému budovateľskému plánu musí ustúpiť všetko: od ústavou garantovaných práv občanov až po zdravie, prírodu, krajinu či životné prostredie. Veľa by o tom vedeli hovoriť v Považskej Bystrici a najnovšie niečo podobné hrozí Šútovčanom i obyvateľom ďalších obcí v Kraľovianskej úžine.
Totalitný postup
Už samotný myšlienkový postup, ktorý stojí na začiatku celej tragédie, je vo svojej podstate totalitný. Najskôr sa v nejakej hlave zrodí a následne stanoví nereálny cieľ a potom sa mu musí všetko prispôsobiť: ľudia, zákony i príroda. Aby sa ľuďom mohol protiústavne zhabať majetok (domy, dvory, pôda, rodiská...), prijme sa zdeformovaný zákon, ktorý nemá obdobu v krajinách Európskej únie.
Aby jeho realizácii nič nebránilo, Ústavný súd pre istotu otáľa s prerokovaním námietok voči nemu. Navyše, na všetkých relevantných vedúcich postoch v štátnej správe sa vymenia ľudia: nezávislí za poslušných. Po rokoch negociácií ako-tak uspokojivo definovaná a odsúhlasená trasa diaľnice sa zmení z večera do rána. S lacným argumentom, že nová trasa je lacnejšia. Takýto postup odporuje zmyslu ďalších zákonov, o. i. zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie.
