braté do debaty typu: „A vieš, čo mi ona na to povedala...?“ No čo, aspoň som si posedela. Alebo ako to povedal jeden môj známy český divadelník, keď ma vzal na slabý koncert do kultúrneho domu – „no... alespoň ste videla sál...“
Oproti kaviarni si chcem na cestu kúpiť noviny. Pred stánkom je skrumáž cudzincov, ktorí ho zo všetkých strán obchádzajú, hľadajúc vchod „do sálu“. Na dverách sú totiž vypísané hodiny, podľa ktorých je otvorené. Za chvíľu k stánku prídu dve predavačky, turistov bez slova odstrčia a natiahnu medzi dvere motúz s nápisom Inventúra.
Za check-inom sú dva freeshopy – jeden „sál“ je zatvorený a v druhom sa kľukatí rad ako zo socialistického skanzenu. Z dvoch pokladní funguje jedna – slečna za kasou si tovar pred blokovaním vždy poriadne poprezerá. Pri zavretej pokladni stojí druhá a ráta peniaze – „robí pokladňu“. Bankovky skladá do úhľadných stĺpikov a tie potom neveriaco preráta druhýkrát. (Kto rýchlo dáva, raz reže...) Po čase sa k pokladni prederie odniekiaľ z hlbín letiska pani vo svetríku (fantóm letiska M. R. Štefánika) a dievčatám začne pošepky nadávať, že „o štvrtej to tu nemôže takto vyzerať“.
Ale poďme, prejdime ďalej... do kráľovskej komnaty. Jediná kaviareň za check-inom: za pultom dve fiflenky – jedna niečo vytrvalo urovnáva a žehlí rukami, druhá stojí prirastená ku kávovaru. Obe strnulo hľadia niekam - kde sa ich oči nemôžu stretnúť so zákazníkovými. Cestujúci sa bezmocne hrbia a hromadia pri pulte a navzájom si vymieňajú plaché pohľady. Napätie začína stúpať. Aj medzi fiflenkami – nevedia sa dohodnúť, ktorá by mala pracovať.
