Nemám ani tak na mysli pozície v parlamente či exekutíve, ani prieskumy verejnej mienky. Tie dávajú síce istý, ale zďaleka nie úplný obraz súčasnosti a ešte menej hovoria o možnej budúcnosti.
Áno, Robertovi Ficovi sa podarilo „zjednotiť“ rozdrobené „ľavicové“ strany a straničky, ich predstaviteľom sa v lepšom prípade ušiel (či oneskorene ešte len ujde) nejaký ten post v štátnej správe, samospráve či na veľvyslanectve, ale akékoľvek ľavicové alternatívy Smeru sú spoľahlivo eliminované. Okrem toho Robert Fico podľa všetkého pozorne sleduje, či sa na ľavo-zelenom brehu neobjavia známky života, ktoré by včas zobral pod ochranné krídla a spacifikoval v zárodku potenciálneho konkurenta. To by však ešte nebola tá najväčšia rana ľavici. Koniec koncov, sú prípady, keď si kapríci veľkého politického zoskupenia nebahnia aj napriek neprítomnosti inostraníckych šťúk.
Moderná ľavica je inde
Väčšiu ranu predstavuje totálna absencia ľavicovej agendy v politike samotného Smeru. Tá je úplne rozprášená. Ostatne, inak to ani nemohlo asi byť, keď si pragmatickí a cynickí „biznismeni“ pre momentálne žiadaný imidž snažia navliecť ľavicové tričká. Lebo nech už klasici marxizmu-leninizmu písali čokoľvek, v súčasnosti si myslieť, že ľavicové je, keď nadávame na súkromný kapitál a súkromné vlastníctvo, na podnikateľov, imperialistov a vykorisťovateľov a velebíme všetko štátne, je prinajmenšom smiešne. Toto ešte môže chvíľu fungovať na súčasnom Slovensku.
Moderná ľavica je niekde úplne inde. Neodbavuje sa na krátkodychom rozdávaní peňazí, ale snaží sa hľadať dlhodobejšie riešenia rozvoja spoločnosti a sociálnej spravodlivosti (školstvo, zdravotníctvo, kultúra, rovnosť príležitostí, životné prostredie a pod.) Skrátka v iných témach a iných metódach, než aké nám predvádza jej slovenský mutant. A i o tom je „kocovina“ ľavičiarov, zvlášť ma mrzia tí mladí. Viem, o čom hovorím.
