Dosť často mu výdatne pomáha, ak sa v jeho krajine deje niečo nepekné, nepríjemné (neľudské), záhadné. Niečo, čo je trendy. Franzovi Kafkovi "pomohla" zahnívajúca atmosféra monarchie, Milanovi Kunderovi "pomohla" invázia ruských vojsk, Ismailovi Kadaremu "pomohol" totalitný režim Envera Hodžu. A tak dnes Franz Kafka "predáva" Prahu, Milan Kundera Česko (Moravu?), a aspoň trochu sčítaných turistov, pozvoľna prúdiacich do Albánska, väčšmi vzrušujú betónové bunkre a pozostatky paranoje, ktoré vo svojich prózach opísal Ismail Kadare, než prírodné krásy. Takému Thomasovi Berhnardovi pomohlo, že mohol nenávidieť Rakúšanov. Keď ho čítam, mám chuť navštíviť Salzburg. Taký spisovateľ v pohode supluje prácu celého tímu PR manažérov starostlivo leštiacich imidž krajiny. Stačí, keď si na ten vyleštený obraz jednu poriadnu odpľuje. Rating krajiny v zahraničí zvyšuje totiž aj jej negatívny kukuč. Len nech je podaný primerane romanticky. Takže do práce, spisovatelia Ficovej éry!
Temné časy
Pozrime sa k susedom. K súčasnej popularite maďarských spisovateľov v zahraničí určite v nemalej miere prispela Nobelova cena prisúdená Imre Kertészovi. Dostal ju za román Bezosudovosť, ktorý sa vyrovnáva s problematikou antisemitizmu. Čiže vo vzťahu k rodnej krajine nič lichotivé. V prísnosti voči Maďarsku však nezaostávajú ani ďalšie jeho knihy ako Fiasko alebo Niekto iný. Pre úplnosť treba dodať, že Západ si Kertésza všimol v okamihu, keď už bodoval znovu objavený Sándor Márai. Ten však od konca štyridsiatych rokov žil na Západe a takisto nemal o Maďarsku lichotivú mienku.
Po Máraimovi a Kertészovi sa na rýchlik literárnej slávy (smer Západ, najlepšie Berlín a New York) ďalším maďarských spisovateľom nasadalo už ľahšie. Spomedzi mnohých mien spomeniem Pétera Nádasa. Pred desaťročím jeho román Kniha pamätí, vzbudil značnú pozornosť aj za Veľkou mlákou. Péter Nádas sa dnes už zaraďuje medzi svetových spisovateľov a nobelovka ho minula akiste len o vlások.
Prednedávnom v Spojených štátoch vyšiel výber z Nádasa: Fire and Knowledge: Fiction and Essays (Oheň a poznanie: prózy a eseje). V The New York Review of Books sa recenzentka Deborah Eisenbergová od nadšenia nestíha rozplývať a už v úvode tvrdí, že v krajinách, ktoré niesli bremeno totalitného útlaku a cenzúry, spisovatelia berú (používajú) slová vážne. Azda len nechcela autorka povedať, že západní spisovatelia, ktorí totalitu nezažili, nemerajú (nepoužívali) slová dostatočne vážne? No... to je asi len detail, podstatné je, že aj Péter Nádas je spomedzi stredoeurópskych spisovateľov na Západe v kurze. Označujú ho tam za "proustovskú dušu z čias socializmu". Temný chýr krajiny, alebo ovzdušie temných čias či temnej krajiny, je čosi, z čoho mohol profitovať aj Franz Kafka - keby bol mal šťastie. Dnes je však všetko inak.
Titan Szentkuthy
Maďarská literatúra má jedného takpovediac utajeného velikána. Zostáva ním Miklós Szentkuthy. Literárna veda by ho na základe zbežného nahliadania do kníh bez mihnutia oka zaradila medzi modernistov, veď jeho prvé prózy ako Barokk Róbert (Róbert Barokový, napísal ju v roku 1927, vyšla až posmrtne, v roku 1991), Narcisszusz tükre (Narcisovo zrkadlo, vznikla v roku 1933, vydaná v roku 1997) a Prae (1934) nesú všetky znaky poučenia Marcelom Proustom i Jamesom Joyceom. Najmä román Prae, bezmála tisícdvestostranový prúd fantázií, v ktorom sa spisovateľ podujal čo najpresnejšie zmapovať obrazy a asociácie predchádzajúce vzniku románu. Keď vo francúzštine vyšiel úryvok z tohto románu, francúzska literárna kritika v súvislosti so Szentkuthym spomínala Roberta Musila a J. L. Borgesa.
