tion bez slovenského ekvivalentu. Vidí sa mi, že naše hlavné mesto by veľmi chcelo byť tým, čím sa nikdy nemôže stať, no vôbec by mi neprekážalo, keby dovtedy bolo aspoň tým, čím by malo a mohlo byť.
V reštaurácii v centre mesta som si objednal denné menu za 129 korún. Jedlo nebolo chutné, nuž na čašníkovu otázku, či mi chutilo, som odpovedal priamo: „Nie veľmi.“ „A čo by ste chceli za tie peniaze,“ odvetil čašník a pokojne odniesol špinavý tanier.
V stiesnených a preplnených priestoroch bratislavského letiska som márne hľadal internetovú kaviareň, zato som si tam mohol dať obloženú bagetu za cenu skromného obeda na Tureckej riviére, odložiť si batožinu v drevenej búde pred budovou a celkom márne čakať, že sa na svetelnej tabuli objaví informácia o meškaní letu, na ktorý som čakal, hoci meškanie už presiahlo tridsať minút.
V Bulharsku sa počas mojej dvadsaťročnej neprítomnosti takmer nič nezmenilo. Materiálne spoločnosť zbohatla, mentálne ostala rovnako chudobná ako pred rokmi a jej deformácia je preto teraz ešte viditeľnejšia. Duchovné bohatstvo spojené s materiálnou chudobou je svojím spôsobom krásne, zatiaľ čo opačný prípad vedie skoro vždy do záhuby.
