v, myšlienok, radostí a smútkov.
Tento príklad, predvádzajúci oslobodzujúcu reakciu bohatého ľudského vnútra na trestajúcu samotu a bezkontaktové prázdno, môže, nazdávam sa, poslúžiť ako podnet na úvahu o protirečivom čitateľskom pôsobení umeleckej literatúry, ktorá má už sama osebe na úrovni autora i čitateľa samotársky, netímový charakter. Túto východiskovú pozíciu ešte zásadnejšie zvýrazňuje fakt, že umelecký text sa odlišuje od neumeleckého tým, čo nemecký literárny teoretik Wolfgang Iser nazval v iných súvislostiach prázdnymi miestami. „Prázdne miesta,“ hovorí, „podnecujú čitateľa obsadiť vynechané, a zároveň túto činnosť regulujú“. Dalo by sa k tomu doložiť, že práve prázdno, produkujúce v bežných predstavách nudu, je tým činiteľom, ktorý závažným spôsobom rozhoduje o umeleckej hodnote diela. Čím je táto prázdna, neviditeľná, mlčanlivá plocha rozľahlejšia a hlbšia, tým je dielo lepšie. Ide tu vlastne o „netextový“ čitateľský priestor, ktorý pozostáva z troch navzájom sa prelínajúcich zón. Je to zóna nad textom (druhoplánový priestor), zóna pod textom (medziriadkový priestor) a zóna za textom (katarzný priestor).
