Udialo sa toho naozaj dosť. Minister spravodlivosti Štefan Harabin verejne – ľudovo povedané bez bázne a hany – klamal. A klamal by dodnes, keby ho zo lži neusvedčili médiá. To isto nie je normálny stav, hoci niektorým ľuďom sa to môže aj páčiť a pre iných Štefan Harabin zase môže slúžiť ako vzor. Napokon, je vraj akýsi Otec roka.
Nič na tom nemení ani nezľahčuje to, že o predsedovi strany, ktorá ho do funkcie nominovala, je všeobecne známe, že používa lož ako pracovnú metódu. Aspoň tak to tvrdili takmer všetci, dnes už jeho bývalí spolupartajníci. Mimochodom, usudzujem, že je to tak dodnes. Napríklad aj v súvislosti s aktuálnou diskusiou o návrhu ústavného zákona o preukazovaní pôvodu majetku. Podľa Vladimíra Mečiara totiž nie je možné obchádzať rozhodnutie Ústavného súdu prijatím protiústavného zákona. „Je to v rozpore s mojím svedomím a právnym presvedčením“ riekol. Rovnako to však bolo aj pri návrhu ústavného zákona o zriadení a činnosti parlamentného výboru na preskúmavanie rozhodnutí bezpečnostného úradu. Vladimír Mečiar hlasoval za jeho vytvorenie a to napriek predchádzajúcemu rozhodnutiu Ústavného súdu, ktorý rozhodol, že takýto výbor nie je v súlade s ústavou.
Isteže, poslanci hnutia, ktorí hlasujú inak ako hovoria, nie sú v slovenskom parlamente, žiaľ, žiadnou výnimkou. Poukazujú na to aj udalosti okolo neschválenia „trestného“ uznesenia v súvislosti s návrhom na odvolanie ministra Harabina. Týkajú sa hlavne strany Smer, ktorej poslanci v rozpätí niekoľkých dní hlasovali opačne. Vo štvrtok návrh podporili, v utorok nie. A to za naozaj pozoruhodných okolností. Takých, ktoré sa aj napriek urputnej snahe poslanca Borisa Zalu v médiách vysvetliť nedajú a môžu sa iba stať.
