Je presýtená cudzími pazvukmi akéhosi šramotenia a jej slová umierajú z podvýživy. Práve v takomto čase odídu rečoví mágovia a kúzelníci Ján Johanides a Pavel Hrúz, ktorí obohacovali, zachovávali i rozvíjali syntax a sémantiku. Ak to takto ďalej pôjde, naplní sa polovtipné úslovie „posledný zhasne”. Ale ja prosím toho neznámeho posledného, aby zabudol zhasnúť: nechaj svietiť!
Lebo literatúra vidí, preto ukazuje a kniha je najkrajšie teleso v kozme.
Literatúra: to mĺkve spytovanie sa hluchých stromov. V strome je utajené teplo, papier je jeho časť. A tak sa opriem o krehučký papier, o jeho mocný kmeň a mlčky, mlčiačky sa dorozumievam s kýmsi cez každé povetrie. Bez listov a stránok by sme boli celkom bezbranní a nahí, vetru vystavení. Tuším nehu, ten vánok, ktorý nevidno. A tak listujeme a tak sa zohrievame, lístím a dopismi šumíme, šuštíme, šuchoceme, akoby sme žili.
Žil som si v tieni slov, v ich jase, teda s knihami. Knihy sú kozmická anténa. Ale rozhlasový prijímač musí byť aj uzemnený. To je príroda, konkrétne zem, stromy, rastliny, živočíchy. Bez dotyku s predmetnosťou, s hmotou, človekovo myslenie abstraktnie a jalovie. Reč bez vzťahu ku skutočnosti je neosobná, suchá. Nič neznamená a nič neoznačuje, na nič sa nepýta, na všetko vie odpovedať. Vlastne je nepravdivá ako správa z virtuálneho štúdia.
