Bodaj by ste dostali rakovinu!“
V sedemdesiatych rokoch žila v mojom okolí stará žena, ktorej sa každý bál. Bál sa jej pre vetu, ktorú používala vždy, keď sa situácia vyvinula v jej neprospech alebo keď niekto nevyhovel jej požiadavkám. Vedela sa rýchlo rozčúliť a v rozčúlení vyriecť: „Bodaj by ste dostali rakovinu!“
Keď si na to spomínam, zaráža ma, že tej žene nikto nikdy nepovedal, aký strašný a nevhodný je jej rečový zvyk. Možno si to sama neuvedomovala, žila izolovane. Každý sa jej radšej vyhol. Keď išla po ulici, ako deti sme sa rýchlo schovali v nejakom dvore a počkali, kým prejde.
Bolo v tom čosi poverčivé, ale slovo rakovina predstavovalo vtedy akési tabu aj z iných dôvodov ako poverčivosť. V jazyku to dodnes ostalo. Ak sa choroba týka našich blízkych alebo známych, volíme jemnejšie vyjadrenie, napríklad: „vážne ochorel“, „má vážnu chorobu“. Jazyk prezrádza, že aj ďalšie veci súvisiace s touto chorobou radšej zahmlievame a robíme neurčitými, napríklad uprednostňovaním cudzích výrazov. Sama medicína používa označenia „onkologické ochorenia, onkologické oddelenie, onkologický pacient“. Ani hovorový jazyk nie je v tomto prípade taký nespútaný ako v iných. Celkom bežné je hovoriť „idem k svojmu zubárovi, krčiarovi, srdciarovi, ku kožnej, k svojmu ženskému“. Ešte nikoho som však nepočula povedať „idem k svojmu nádorovému“, iba „idem na onkológiu“, „idem k onkológovi“, bez určenia „k svojmu“. Onkológa si nik netúži privlastniť ani mať ho osobného. To „zamlčiavanie“ nevnímam ako čosi pokrytecké, skôr ako akýsi rešpekt a ohľaduplnosť.
