S obavami sledovali pred rokom nemeckí sociálni demokrati z SPD fúziu východonemeckých postkomunistických strán do jednej strany, die Linke. Nikto presne nevedel, čo bude z tohto klubu „socialistických romantikov, ktorí ľuďom aj modré z neba sľúbia bez toho, aby na to mali peniaze“. Stanú sa skutočnou hrozbou pre SPD, pre Nemecko, alebo zhasnú tak rýchlo, ako zažiarili?
Sľubotechna
Pri zrode die Linke sa SPD nachádzala vo veľmi zložitej situácii. Ako vládna strana niesla zodpovednosť za štátnu pokladnicu a odbúranie dlhov, nerozhadzovať a nesľubovať nad pomery, bola zásada koaličnej vlády a SPD sa jej držala. Čo však nemôže sľúbiť jeden, sľúbi druhý a príležitosti sa ujali ľavičiari z die Linke. Začali o sebe vytvárať obraz najsprávnejšej sociálnej strany, ktorá zníži vek odchodu do dôchodku, zruší školné na univerzitách, stiahne vojská z Afganistanu a vôbec vybuduje raj na zemi.
Márne im sociálni, kresťanskí a liberálni demokrati vykrikovali, že ani na jeden zo svojich projektov nemajú koncept, nezaoberajú sa dôsledkami svojich sľubov a konajú čisto demagogicky. Častuška novej politickej moci sa vyspevovala ďalej a volič si zvykal na jej sladkú melódiu. Preferencie strany die Linke začali nebezpečne narastať, na východe i západe krajiny, a to práve v čase, keď sa zvolebnieva.
Nedržali si líniu, padli
SPD podľahla panike a riešenie, na ktoré stavila, bol výraznejší výkyv doľava. Ale byť ľavicovejšími ako die Linke sa nedá. Ba práve naopak, na svojom úniku zo stredu doľava strácala SPD aj tých voličov, ktorí jej zodpovednej politike dlho dôverovali a navyše strana vyšla z konceptu. Vnútorné rozbroje o politickom smerovaní boli na dennom poriadku.
