Myšlienka o postavách hľadajúcich svojho autora prerástla nielen Taliansko, ale stala sa filozofiou a spolu s jeho dielom mu priniesla Nobelovu cenu. Pomenúva úporné hľadanie autora-tvorcu tými, ktorí z rôznych príčin nedokážu pochopiť, že sami sú tvorcami, stačí uchopiť svoj osud. Alebo to z rôznych príčin odmietajú. Alebo hľadajú zodpovedného za svoj osud. Alebo hľadajú manipulátora, ktorý im bez vlastného pričinenia ich osud vylepší, prípadne v daktorej pozoruhodnej hre spraví ich banálny život nesmrteľným.
Už len tento striedmy výpočet možností autorského uchopenia osudu dáva tušiť netušené možnosti autora. V našej krátkej úvahe si môžeme dovoliť rozšírenie úvahy o celkom bežný život. Nahradiť postavy občanmi a autora napríklad politikmi. Tu však treba upozorniť na podstatný rozdiel v onom hľadaní. Kým autor hľadá priestor, kam by posunul svoje poznanie o vzťahoch medzi ľuďmi, a dáva do svojho diela kúsok pre každého, politik-manipulátor pokračuje opačným smerom. Postavy mu neslúžia na poznanie, ale na osobnú podporu. Politická hra neprináša katarziu, môže však priniesť užitočné poznanie. Isto sa s láskavým čitateľom zhodneme, že aj smutné poznanie je poznaním.
Ak sa teda pohrávame s myšlienkou, že postavy hľadajú svojich autorov, potom isto platí aj fakt, že samotný autor hľadá svoje postavy tiež. A to aj v úplne bežnom živote. Takže každý z nás môže hrať súčasne tieto dve úlohy a pohybovať sa životom v úlohe tvorcu i postavy zároveň. V prípade autora je to dobrý dôvod skúmať jeho autorský i ľudský život.
