Celkom pokojne si však trúfnem skonštatovať, že prišla do škôl vopred porazená. Aj keby bola bezchybná (a to teda nie je, veď prináša do našich škôl mieru voluntarizmu vydávaného za tvorivosť, ktorá je vo svete už dávno prekonaná), prišla do nepripraveného prostredia, prišla do prostredia, ktoré ju nutne musí považovať za obťažujúci a nevítaný prvok.
Vopred porazená reforma. Silné konštatovanie, viem. Je mi ľúto, že to netreba ani dokazovať, ešte aj tí najväčší idealisti pripustia, že väčšina energie a pozornosti sa opäť raz venovala tomu, aby sa to spustilo k nejakému direktívne danému dátumu. Určite ste postrehli, že je to celkom v duchu zásad primeranosti zvolených prostriedkov a realizovateľnosti vytypovaných postupov. Sic! Stanoveniu toho dátumu nepredchádzala žiadna relevantná diskusia medzi pedagogickou verejnosťou, a celá naša spoločnosť bola s ňou oboznámená natoľko okrajovo, že jej nestála ani za povestné mávnutie rukou.
Nepripravené novoty
Nehovorme o tých uvedomelých, poslušných, cieľavedomých a schopných. Tí si vždy nejako poradili, prekážky ich posilnili, nedostatky systému urýchli osobnostné zrenie. Na strane učiteľov i na strane žiakov. A okrem toho, tí schopní, slušní a poslušní sú takí nudní. Hovorme o tých, ktorí sa s nástupom novôt v školstve, zdôrazňujem, nepripravených novôt, zasa raz budú mať na čo vyhovárať.
Vypečené detičky budú vyvaľovať nevinné okále na rodičov i učiteľov, budú otŕčať ružové dlane a nechápavo krútiť hlávkami, lebo veď to je také ťažké, lebo je to také nové a také zasa! Čo už tá škola od nášho chrobáčika opäť raz chce? A kde sú učebnice? A prečo by sme si mali kupovať učebné pomôcky? Keď sme chodili do školy my, vypečení rodičia vypečených detičiek, mali sme griflík a tabuľku zo sľudy a vari sme sprostejší? To boli časy, keď do školy stačilo raz do roka priniesť starý papier a pred Veľkou nocou vyfúknuté vajce! A počítalo sa na prstoch a keď ich bolo málo, vytiahli sme sčot! Ach, tieto naše púpätká, čo všetko musia dnes vedieť! Okále, krčenie pliec, ústočká bezbranne poodchýlené. A starí rodičia im za to ešte voľačo kúpia, od zmrzliny až po horskú dráhu. Nemyslím jednu jazdu, myslím celú dráhu a na celé leto. Tomu sa hovorí taktika, milí žiaci.
Inštinkt je inštinkt
Rozdrapení rodičia dostali nepripravenou reformou takisto dobrú nahrávku na smeč. Neschopnosť uvedomiť si, že škola má predovšetkým vzdelávať, a účinne vychovávať môže najmä rodina, má často za následok, že vyčačkaná činčila, ktorá vozí svoje babuliatko až ku školskému schodisku, aby si nebodaj neošúchalo svoje ňuf-ňuf ťapinôžky, sa vo chvíli, keď sa ten jej hlucho-slepou láskou macerovaný vrchol vývojového reťazca ocitne pod záťažou, s ktorou sa štyri pätiny triedy vyrovnajú bez mihnutia oka, mení na to, čím naozaj je. Mení sa na nepríčetne vrieskajúceho nižšieho primáta brániaceho si svoje mladé, čo by bolo ešte stále v poriadku, keby na ne niekto útočil. Ale nik neútočí, to len ten jej kandizovaný potomok asi na konci roka prepadne zo štyroch predmetov, to je celé, takže aby zakryla vlastné fiasko, niežeby to pochopila, ale inštinkt je inštinkt, tak povolá do boja domáceho paviána a ten, verný svojmu genetickému kódu posilnenému pozíciou okresného alfa samca, zodvihne svoju červenú riť a ide robiť to isté, ibaže o inštanciu vyššie. Tomu sa hovorí opičia láska, milí žiaci.
Tomu sa hovorí rozpor medzi schopnosťami a možnosťami, milí žiaci. Smutné je, že obyčajne čím je tento rozpor väčší, tým častejšie je takýto postup účinný, následkom čoho je morálka v triede hlboko v ri... zikovom pásme. Tomuto sa zasa hovorí sebaovládanie, milí žiaci.
Zatvorené dvere
Grobianski starostovia takisto priložia ruku k dielu. Najskôr odnaučte deti papuľovať, nezdraviť, fajčiť v parku, čmárať po stenách a šťať mi na schody do pivnice, potom vám dám vymeniť okná, kotolňu, postavím vám bazén a keď budete dobrí, tak vám napustím aj viete čo. Ale bez medaily sa mi domov ani nevracajte! Tomu sa hovorí zneužívanie právomoci, milí žiaci.
Bezohľadní riaditelia snažiaci sa zapáčiť každému vrátane Pán Boha, bez ohľadu na vierovyznanie, ženúci učiteľov a žiakov do výkonov, ktoré hraničia so servilnosťou voči miestnej samospráve, školskej správe, rodičovskému združeniu, miestnej pobočke Matice, správe školských jedální a všetkým ostatným správam regionálneho kulturgesamkraftwerku, žiadajú besiedky, scénky, koncerty, vystúpenia spevokolu, mažoretiek a leteckých modelárov s takou frekvenciou a dramaturgickou vynaliezavosťou, že niek-dajšie posedenia pod jedličkou boli oproti tomu úplná ideologická amatérčina. Tomu sa hovorí karierizmus, milí žiaci.
