Pozor, nie je to "ten" Murakami, ktorý napísal Nórske drevo a je taký slávny. Nie Haruki Murakami, ale Rjú Murakami, ktorý je tiež jedným z najznámejších japonských spisovateľov druhej polovice 20. storočia, hoci príbeh V polévce Miso je jeho prvým románom preloženým do češtiny. Hlavným hrdinom je dvadsaťročný Kendži z Tokia, ktorý si namiesto plánovaného štúdia privyrába ako sprievodca turistov po tokijských erotických podnikoch. Krátko pred Silvestrom si ho na niekoľko večerov objedná Američan Frank. Prvá polovica príbehu pôsobí skôr ako šikovne napísaný "neštandardný" sprievodca Tokiom, postava Kendžiho ako "sprievodcu" poskytuje na to dobrú príležitosť. Hoci pre európskeho čitateľa sú exotické reálie príťažlivé a hoci je zvedavý na podrobnosti z pre nás bizarného vzťahu Japoncov a japonskej spoločnosti k sexualite, je príbeh v prvej polovici miestami až trochu didaktický. Čítajte však ďalej! Niekde v polovici sa príbeh zlomí a vy uvidíte, že neprirodzenosť nebola nezvládnutým opisom reality, ale autorovou stratégiou. Murakami veľmi podrobne opisuje, ako Frank v jednom z erotických klubov brutálne zavraždí všetkých prítomných, ušetrí len zmäteného Kendžiho. Po zvyšok príbehu debatujú o násilí všeobecne. Kým sex hodnotí autor ako vyprázdnenú, akoby mechanickú snahu o zaplnenie času, je násilie paradoxne niečím ľudským, emóciou - na rozdiel od bezduchých a emočne plochých návštevníkov erotických klubov.
Tereza Boučková Rok kohouta Odeon Praha 2008
Hlavná hrdinka je žena krátko pred päťdesiatkou, bývalá disidentka, vydatá matka dvoch adoptívnych a jedného vlastného syna. Keďže Tereza Boučková je sama bývalá disidentka a sama má dvoch adoptívnych synov, a keďže čitateľ vie, že román je autobiografický, má sklon hrdinku s autorkou absolútne identifikovať a má dojem, že Tereza Boučková vydala svoje denníkové záznamy. Čitateľ by si však mal uvedomiť, že román je románom, a autorka, ktorá sa rozhodla spracovať svoje skúsenosti, na to mala svoje dôvody. Adoptívni synovia, Rómovia, ktorých si s manželom osvojila ako malé deti a ktorí vyrastali v "normálnej", usporiadanej rodine, sa klasickému rodinnému životu vymykajú, búria, utekajú. Kniha je reťazou krádeží mladšieho Lukáša, zamykania všetkého domáceho majetku, výsluchov kvôli staršiemu Patrikovi, čakania na chodbách súdov, kým sa Patrik na výsluchy nedostaví, a nakoniec témy narodenia nového, "nečakaného" Lukášovho dieťaťa, platenia alimentov, sporov s rodinou matky. Je tu snáď všetko, čoho sa rodičia boja. Navyše, čitateľ zvyknutý na románovú dynamiku, teda na príbehy, ktoré sa na istom mieste zvrtnú a všetko sa nejakým spôsobom zmení, je vyvedený z miery stálosťou príbehu: Patrik sa nedostaví ani na posledný z výsluchov, Lukáš si nedá povedať ani po pobyte v diagnostickom ústave. Príbeh neprináša "vyslobodenie". "Vyslobodením" je vlastne až kniha sama, "výsledok" života, ktorým mali byť pôvodne synovia a usporiadaný rodinný život. V písaní nachádza hrdinka/autorka oporu, písať "musí".
