pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a dve kontrolné stoličky v Slovenskom pozemkovom fonde.
V skutočnosti je však sploštená akákoľvek iná interpretácia. Pretože nič iné ako delenie funkcií medzi opozičnými stranami nebolo primárnym dôvodom na stretnutie ich lídrov. Napokon, poukazujú na to aj vyjadrenia Dzurindu a Hrušovského o zotrvaní SMK v karanténe, hoci v ľahšom režime – spolupráca ešte nie, dohody už áno. Keď ide o funkcie, aj kolaborant je dobrý.
Obzvlášť, keď ide o funkcie pre SDKÚ. Bol to totiž Mikuláš Dzurinda, kto stretnutie opozičných lídrov inicioval, viedol a rozdelenie funkcií navrhoval. Dôvodom boli celkom oprávnené indície, že kým SMK a KDH sa nejaká funkcia ujde, jeho strane nie. Akokoľvek, iba nedávno SDKÚ a KDH hrdo ohlasovali, že sa už dohodli na podpore pre svojich kandidátov do rady Slovenského pozemkového fondu – menovite Jána Goliana a Moniku Valúchovú. Čo bol omyl už vtedy, keďže tým vlastne donútili SMK, aby tiež postavila vlastného kandidáta. A začala samostatne uvažovať aj nad obsadením ďalších voľných funkcií. Dzurinda až vtedy zbadal, že dohoda s Hrušovským mu je nanič a že potrebuje dohodu aj s SMK, ak chce zo štyroch voľných miest obsadiť aspoň jedno.
Aj to zostáva otázne, pretože Mikuláš Dzurinda už nie je ten, kto o obsadení funkcií rozhoduje, ako to bolo napríklad pri voľbách na uvoľnené miesto podpredsedu parlamentu za ANO. Ako vtedy, tak aj teraz nebolo dlho isté, či kreslo šéfa parlamentného výboru pre kultúru a médiá bude vôbec obsadené aj preto, lebo počet poslancov KDH sa od volieb výrazne znížil. Dohoda opozičných strán tak môže byť založená iba na jednom princípe – že nebudú nominovať kandidátov na posty, o ktoré má záujem buď ich partner, alebo kolaborant.
