ôbec nemajú šancu pocítiť. Kto to nezažil, má smolu. „Častice – teda ióny alebo protóny by sa mali zraziť a rozbiť. Vedci dúfajú, že v úlomkoch objavia chýbajúcu časticu, vďaka ktorej majú veci hmotnosť.“ Dobrý hudobný klub je pokus, ako to všetko prežiť – navzájom, spolu, nájsť chýbajúcu časticu hmotnosti, pochopiť ju a povzniesť sa nad ňu. Hudba – jediná čistá droga to vie a svojím laserovým lúčom všetko spúšťa. A funguje to dokonale.
Kým nejakí Harabinovia a Mečiarovia stavili na strach, na nedôveru človeka k človeku, dúchajúc do pahrieb, ktoré nikdy úplne nevyhasnú a horia pri našich domoch a cestách tou starou známou nenávisťou vypúlených očí, zamračených tvárí a zhrbených chrbtov ako zo slovenskej klasiky, na malých ostrovčekoch klubovej scény to vrie a strháva k čomusi opačnému a evolučne omnoho rafinovanejšiemu! Všetci tí, denne rozdelení do malých skupiniek hip-hoperov a blogerov a ukazujúci na seba prstom spoza dedinských plotov, sa zrazu dokážu spojiť na jednom koncerte v malej natrieskanej sále a prežívať spolu jeden koncert ako ideál, ako sen o lepších ľuďoch, narážajúc do seba v tranze, a mať sa radi! Takýto hudobný klub je, samozrejme, vždy tŕňom v oku tých, ktorí žijú zo vzájomných intríg nás všetkých, nás, čo sa delíme na „kaťákov“, „feministky“, „homosexuálov“, „židov“, ktorí sa nevieme v bežnom živote povzniesť a spojiť, lebo si v tom sami bránime a nevieme sa tolerovať. Veď je to stále tá istá rozprávka, v ktorej tretí víťazí! Chrochtavé a tupé ksichty z našich detských nočných môr, tie fantasy príšery, tie emocionálne degenerované tvory nám tu vládnu a smejú sa nám do očí! Slepá vetva ľudskej evolúcie je pri kormidle, krochká a slintá a my mudrujeme a hovoríme takéto vety: „Nemám nič proti homosexuálom, ale keby za mnou prišiel môj syn, že je teplý, asi by som ho zabil!“ A podobne. To sú naše denné výroky, plné predsudkov, zmätkov a úplných omylov, ktoré nás napokon aj tak vrhajú len do samotky, kde boxujeme proti stene, triumf Chrochtavých je dokonaný, už sa mračíme ako malý Ficko na Shootyho kresbe a každý je rád, že je od toho druhého oddelený plotom, najlepšie ostnatým...
