komorné divadlo, Detvan (zvolenské divadelné združenie), Družstvo Slovenského divadla v Prešove, Ľudová scéna, Frontové divadlo. Potom nasledovala séria divadiel, ktoré mali vo svojom názve prívlastok „štátne“ (Štátna zájazdová scéna, Štátne divadlo Košice, Štátne bábkové divadlo), ktoré niesli meno nejakej osobnosti (Divadlo Jonáša Záborského, Divadlo Andreja Bagara). Popri tom tu bola aj séria divadiel, ktoré sa nazývali „divadielkami“ (Divadielko pod kopulou, Divadielko na koľajach, Divadielko v podzemí, Divadielko Za rampami, Divadielko Úsmev, Pegasník, Divá hus, Divadielko poézie).
Už aj takto letmo a povrchne prostredníctvom názvov a pomenúvacích stratégií vidno, aké spoločensko-ekonomické vzťahy, ideové hodnoty a tendencie prevládali v príslušných obdobiach – podnikateľské divadlo, družstevno-podielnické divadlo, divadlo bez stálej scény, presadzovanie sa divadla v národnom jazyku, poštátnenie divadiel a socializmom vnútená vlastná marginalizácia („divadielko“) ako mimikry na prežitie. Študentské divadlo predsa nemohlo byť tým „naozajským“ divadlom, iba takým nesmelým, maličkým pokusom o umenie.
Netradičných názvov divadiel nemáme veľa, ale predsa len tu spomeniem dvoch reprezentantov – divadlo GUnaGU, prinášajúce do slovenských pomenovaní divadiel trocha dadaistického ducha aj matematiky zároveň, a divadlo Stoka. Voľbou názvu ponúkli zakladatelia Stoky na začiatku 90. rokov „významové gesto“, dovtedy nepredstaviteľné a neprijateľné. Založením divadla s týmto názvom spustili zároveň vedomý proces desémantizácie slova, straty jeho lexikálneho významu. Chceli narušiť staré schémy uvažovania, v rámci ktorých platí „nomen omen“. Bolo to zároveň gesto vlastnej existenciálnej marginalizácie. V interpretáciách tohto gesta by sme mohli pokračovať. Obávam sa však, že to bola „pomenúvacia“ nadpráca, o ktorú u nás málokto stojí.
