znania, komunikácie a konfliktov použitím psychodrámy. Tréningy sa vždy začínali sebapoznaním a v rámci toho som obyčajne venoval zvláštnu pozornosť tomu, aké hodnoty účastníci uznávajú. Mladí ľudia mi väčšinou porozprávajú, čo sú pre nich najdôležitejšie pravidlá a hodnoty, podľa akých vzorov či modelov chcú prežiť svoj život.
A vtedy sa stretávam so zarážajúcou stereotypnosťou. Mládež následníckych štátov je všeobecne navzájom nedôverčivá, pohŕda kultúrou tých druhých, podozrieva svojich susedov z nepriateľských úmyslov, veľmi ťažko medzi sebou komunikuje a nedokáže si ctiť a prijať hodnoty svojich susedov. Oproti tomu však mladí ľudia často spomínajú v pozitívnom zmysle Moskvu, hovoriac, že pre nich nie je príťažlivý európsky alebo americký model, príťažlivé je to, čo sa deje v Rusku. Uzbeci nedôverujú Kirgizom, Kazachovia Uzbekom, Azerbajdžanci Gruzíncom. Arméni však nedôverujú nikomu a ani im nedôveruje nikto. Ale Rusi, to je už niečo iné! To, čo sa deje v Moskve, to je niečo, to je príťažlivý vzor! Napriek tomu, že z diania v nedávnej minulosti by sa mohlo vyvodiť iné ponaučenie. Oni však tvrdia, že dnešný ruský režim je už iný ako ten agresívny režim komunistickej éry.
A potom nastal ôsmy august 2008. V deň otvorenia olympiády si aj ruský režim „vyzliekol tepláky“ a ukázal sa v plnej vojnovej zbroji. O tom by sa však dalo polemizovať, aké chyby Gruzínci predtým urobili a do akej miery sa pričinili o vypuknutie vojenského konfliktu. Ale o tej brutalite, s akou Rusko zasiahlo, už polemizovať netreba.
