Muži na robotách.
Všetko bolo napochytro a akože, iba na chvíľu, a život plynul na druhej strane rieky.
Boli to miesta, na ktorých nechcel nikto ostať.
Staveniská, fabriky a väznice.
V tom veku muži zabudli, že život plynie v rieke... s nimi.
Asi mi nie je prirodzené byť každú chvíľu na inom mieste. Bol som pri rodine, vzápätí leziem niekde úplne inde na strechu, aby som položil krytinu, chodím po vodu do studne a spím v spacáku, a vzápätí opäť aspoň o sto kilometrov ďalej kráčam asi trištvrte hodiny nočným lesom, lebo sa potrebujem pripojiť na internet. Celé mi to pripadalo neskutočné ako sen a dva týždne, ktoré som bol preč, také dlhé ako celé veky. Muži na robotách sú všade len akože, len na chvíľu, len provizórne a odvšadiaľ sa preto ponáhľajú preč. Ženú sa za akousi predstavou svetlejšej budúcnosti. A život im pritom neodvratne preteká pomedzi zhrubnuté prsty.
Studňa v krajine. Prvý predpoklad jej osídlenia, možnosť prežitia, životodarný bod. Ale 50 metrov od domu sa mi predsa len zdá trochu veľa. Rozmýšľam, prečo nepostavili tento dom bližšie. Alebo prečo sa im nepodarilo bližšie k nemu vykopať a vymurovať studňu. Alebo sa im vtedy zdalo, že je mimoriadne komfortné mať studňu 50 metrov od domu? Merítka sa menia.
Však mne sa to nezdá veľa, keď sa na to pozerám. Iba vtedy, keď tú vodu nesiem.
Kráčam dedinou. Dediny v horách majú svoje uličky hanby - ulicu, do ktorej sa pozerajú všetky domy a nedá sa jej vyhnúť, treba ňou prejsť.
Na chrbte mám ruksak so všetkým náradím a oblečením. Keďže nemám rád, keď si ma ľudia príliš obzerajú, tak som sa snažil všetko náradie schovať dnu. Sekery, dláta, hoblíky... píla sa nezmestila a tak sa hompáľa na ruksaku zvonka. To by bolo niečo pre Trakyho, ktorý si zakladá zbierku fotiek, na ktorých mi niečo visí z batoha. Na prvej to boli mokré trenírky. Na druhej sako na svadbu. Som potulný remeselník a trpím tým, že ma ľudia môžu pokladať za chalupára.
