Je mi jasné, že v lete, a najmä koncom sparného leta nie je veľa noviniek, o ktorých by sa dalo hovoriť, okrem niekoľkých masakier v Gruzínsku, ktoré vyvolali menej pozornosti ako olympiáda. V posledných týždňoch ma však zarazila dookola omieľaná téma, ktorú si dovolím definovať ako večnú. Kdesi sa vrátili k diskusii o tom, či pomenovať nejakú ulicu po niektorej osobnosti skompromitovanej spoluprácou s fašizmom, či po kontroverzných postavách ako Bettino Craxi - prípadne zmeniť meno inej ulice, tuším v provincii Romagna, kde sa v menších centrách hojne vyskytujú ulice Karla Marxa či Leninove. Úprimne poviem, už je to vyslovene neznesiteľné a dá sa z toho dostať jediným spôsobom: zákonom, ktorý by zakazoval pomenovať ulicu po osobe, ktorá nie je mŕtva aspoň sto rokov.
Pochopiteľne, pri takomto storočnom zákone sa po roku 2045 nepochybne nájde niekto, kto pomenuje ulicu nielen po Karlovi Marxovi, ale aj po Benitovi Mussolinim, ale čo už, naši vtedy štyridsaťroční vnuci (ak nie dokonca pravnuci) budú mať o týchto veciach úplný guláš v hlave.
Dnes aj dobrí rímski katolíci pokojne chodia po ulici kacíra Cola di Rienza a nevedia, že nielenže mal svoje námestie Loreto, ale že takú dôležitú ulicu po ňom pomenovali postrenesanční slobodomurári, aby urobili pápežovi napriek.
Okrem iného je na zváženie aj to, aspoň čo sa týka úcty k zosnulým osobnostiam, že pomenovať po niekom ulicu je najľahší spôsob, ako ho odsúdiť na verejné zabudnutie a na známu anonymitu. Okrem zriedkavých prípadov, ako sú Garibaldi či Cavour, nikto netuší, kto sú ľudia, po ktorých je pomenované námestie či alej - a ak sa to aj niekedy vedelo, osobnosť skončila vo verejnej pamäti ako ulica a hotovo. V mojom rodnom meste som tisíc ráz prešiel cez Via Schiavina bez toho, aby som sa vôbec zamyslel, kto to bol (teraz to viem, bol to kronikár zo 17. storočia), po Via Chenna (viem, kto to bol, lebo mám doma jeho dielo o alexandrijských biskupstvách, 1785), a to nespomínam Lorenza Burgonzia (len teraz som sa z internetu dozvedel, že bol autorom diela Historické správy na počesť Najsvätejšej Márie zo Salve, 1783).
Vyzývam mnohých Milánčanov, ktorí bývajú na Via Andegari, Cusani, Bigli či Melzi d'Edril, aby povedali, kto boli tí, čo si zaslúžili takúto česť. Možno niekto študovaný vie, že Francesco Melzi d'Edril bol viceprezidentom Talianskej republiky v napoleonskom období, ale myslím si, že bežný chodec, ktorý nie je povolaním historik, vie len veľmi málo o rodinách Cusaniovcov, Bigliovcov či Andegarivocov - ozaj, panuje názor, že posledné meno pochádza z keltského "andeghee", čo značí "hloh").
