Zdá sa, že sa nachádzame v situácii, keď sa čoraz viac roztvára priepasť medzi konzumentskou predstavou o poézii (napĺňanou hoci na internetových tržniciach a blogoch) a súčasným smerovaním kultivovanej, ak chcete vysokej poézie. Občas sa zjaví fenomén typu Bukowski alebo v našej mierke Jožo Urban, ktorý vzbudí širší čitateľský ohlas, ale poézia sa skôr stáva sprisahaneckým dohovorom hŕstky zasvätených.
Je jedno, či tento fakt nazveme exkluzivitou, alebo outsiderstvom. Edícia Ambit vydavateľstva Ars Poetica prináša dve zbierky súčasnej poézie, ktoré potvrdzujú pocity spomínané na začiatku. Sú to knihy Tomasza Rózyckého Protivietor (vo výbere a preklade Kataríny Laučíkovej) a Biele rukopisy Mily Haugovej.
Ak som použil spojenie "súčasná poézia", predsa len to nie je tá najsúčasnejšia, niekedy módna postpoézia, akú prinášajú iní autori. Ba dá sa povedať, že v istom zmysle slova ide o tradičnú, konzervatívnu podobu lyriky, pravda, ak pod týmto pojmom rozumieme koncíznu slovesnú prácu, rešpektovanie tradície a kontextu, pocit štylistickej zodpovednosti, konzekventnosť a celistvosť básnického (sveto)názoru.
Obaja, autor i autorka, hoci ich delí vyše tridsať rokov, sú vyzreté osobnosti a patria k najvýraznejším lyrikom svojich národných literatúr. Tomasz Rózycki vydal päť zbierok básní a šieste zobrané Básne. Z týchto piatich knižiek zostavila svoj výber prekladateľka Laučíková. Biele rukopisy sú už 17. opusom Mily Haugovej. Pravdaže, nejde o čísla. Obaja majú spoločné to, že sú vo svojom básnickom výraze ustálení, stabilizovaní, a predsa dokážu narúšať svoju etablovanosť premenami, vnútorným i vonkajším iskrením, ktoré prináša nové, čerstvé impulzy.
V plnej svietivosti
Poézia Tomasza Rózyckeho už vonkajškovým usporiadaním signalizuje prísnu organizovanosť a disciplinovanosť. Väčšina básní sa odohráva na pôdoryse štvorverší, hoci nejde o viazaný verš ani o rýmované básne. Básnik pomenúva situácia súčasného ľudstva, keď "prídu nové armády, zima a ľudské hyeny". Je citlivý nielen na vonkajšie počasie svetovej klímy v čase globálneho ochladzovanie medziľudských väzieb, ale aj na vnútornú meteorológiu ľudského srdca. Znepokojivé tušenia sú predtuchami básnika, ktorý sa stáva vizionárom predapokalyptického dneška: "kým sme spali, za naším chrbtom presunuli nábytok, zmenili úradný jazyk a menu a zobudili sme sa v úplne inej krajine".
Nedávne i celkom čerstvé udalosti na Balkáne či v Gruzínsku dávajú týmto éterickým veštbám silu jasnozrivej predpovede mrazivej vo svojej presnosti. Niektoré básne sú datované, a tým vydávajú svedectvo o konkrétnych udalostiach v autorovom živote. Jeho privátny čas sa však prelína s časom utopeným v histórii, vo vojnách, hladomoroch, v životoch blúdiacich a trpiacich. Preto mu nerobí problém napísať báseň v ženskom rode alebo dať zaznieť hlasu spred storočí. Poľskí básnici od dávnych čias pociťovali silnú fascináciu svojou históriou, Rózycki však vo svojej poézii nepestuje nostalgiu a sentiment za veľkým, silným Poľskom. Cíti sa, naopak, obyvateľom sveta, kontinentu, Európy, Západu, nie pre svoje svetobežníctvo či nomádstvo, ale pre istú vykorenenosť, ktorú mu zmierňuje iba existencia vo svojej materčine - poľskom jazyku. Preklad, pochopiteľne, mnohé nemôže preniesť do iného jazyka, ale keďže toto je dobrý preklad, aj pod alternatívnym dabingom slovenčiny cítiť spevavú dikciu nášho severného suseda. "Niekto zaklopal, slovka nevydal, niekto čaj uvaril, na posteľ si ľahol."
Autorova poézia je fascinujúco konkrétna, aj keď sa vyhýba enumerácii a identifikačným značkám svojej doby či miesta vzniku. Je to materiálnosť, cez ktorú prešiel ostrozubý hrebeň imaginácie, čím sa dosahuje, že ani abstraktnejšie básne nepôsobia hmlisto a že aj tie najkonkrétnejšie texty sú nesené na podloží lyrickej štylizácie. V jednej z najsilnejších básní tohto výberu, v Zámku, sa píše: "presne vedia, prečo sme tu, prečo sa v našej kuchyni dlho do noci svieti, prečo je tak ľahké nás zabiť a tak ťažké nás pochovať." Málokto s takou pokorou a zároveň sebavedomím vyslovil status básnika v tomto svete. Nielen však básnika, ale každého citlivého, autentického, nemanipulovateľného človeka. Preto je vo svojej hĺbke Rózyckého poézia aj politická a spoločenská, tým najintímnejším a najvnútornejším spôsobom. S poľskou poéziou máme aj zásluhou vydavateľstva Ars Poetica nepretržitý kontakt. Tomasz Rózycki je však objavom, predstavuje poéziu našich horných susedov v jej najplnšej sile a svietivosti.
