ch Slovákoch i zaklínadlá ich žrecov proti nepriateľom, za kohosi evidentne talentovanejšieho. Na takýto pokojný a vecný text nie sme zvyknutí. Autor si zaslúži profesionálne uznanie prinajmenšom za pokus o džentlmenský spôsob polemiky.
Horšie to už bude mať s bezprostredným ústnym prejavom svojho klienta, keď sa prestane ovládať. Možno by pomohla klasická Demostenova metóda. Ako vieme, ten si pri rečníckych cvičeniach na morskom brehu kládol pod jazyk kamienky. Hádam by tak aj v súčasných prominentských ústach ostalo menej miesta na výrazy, za ktoré sa poslucháči hanbia viac než sám rečník. Nemožno sa pri nich nespomenúť na výstrahu z dávneho sumerského Ponaučenia pre korunného princa: „Vládni, až keď ovládneš sám seba!“
Povedzme si úprimne, podobné emotívne rečnenie veľmi často pripomína všeličo iné, len nie jazyk demokratického politika, ktorý si váži človeka a ctí ľudskú dôstojnosť. Skôr feudála, okríkajúceho poddaných („Skočím mu po krku“, „Zlámem mu väzy“). Akokoľvek minister Počiatek za svoju monackú eskapádu naliehavo potreboval vyčistiť žalúdok, aj posledný zupák na vojne vie, že ak ide o šaržu, štábna kultúra velí „zotrieť“ ju kdesi bokom v súkromí. Ak šéfovi, pravdaže, záleží na autorite vlastného ministra. Aj keby sme to hneď brali ako marketingový ťah proti senzáciechtivému davu potenciálnych voličov.
