Bývali časy, keď bral Západ väčší ohľad na obavy a potreby Moskvy. Či už pri zjednocovaní Nemecka, rozširovaní NATO alebo Európskej únie smerom na východ, západná Európa i Washington boli vždy v intenzívnom dialógu s Moskvou.
Niektorí pozorovatelia sa domnievali, že až v príliš intenzívnom, a druhí si zas mysleli, že práve takéto spoločné tvorenie nového medzinárodného poriadku bude zárukou stability a mieru v regióne.
Zmena tónu
Po kaukazskom konflikte sa však pohľad na vzájomné vzťahy zmenil. A rovnako ako Američania po 11. septembri, tak aj Rusi po 8. auguste tvrdia, že nič už nie je tak, ako bolo a spoločné vzťahy začínajú určovať nové pravidlá. Rétorika medzi Washingtonom a Moskvou sa rapídne zhoršila, hovorí sa o návrate studenej vojny a Washington, ktorý kedysi citlivo volil každé jedno slovo voči Moskve, sa odrazu neštíti nacionalisticky naladeným Rusom vykričať, že sú na ceste k medzinárodnej bezvýznamnosti.
Amerika voči Kremľu pritvrdila, lebo vraj správne pochopila zložitosť situácie. „Juniorpartner“ Európa zotrvala pri diplomacii, lebo vraj nepochopila nič.
A európske médiá prekypujú kritikou vlastných politikov. Ak Brusel neuvalí na Rusko sankcie, je slaboch, ak Sarkozy nepritlačí na Medvedeva v otázke pohybu európskych pozorovateľov v Južnom Osetsku, je diletant, ak nemecký šéf diplomacie Steinmeier nepodporí okamžitý vstup Gruzínska do NATO, je diplomatický nedouk.
Nech urobia Európania akýkoľvek krok smerom k zmiereniu s Rusmi, všetko sa im obúcha o hlavu a pritom majú dnes nejeden dobrý dôvod vo svojej zmierlivej politike zotrvať.
