n vzácny kolega mi hovorí: „Máš čo robiť, aby si sa medzi nás zaradil“. A mal pravdu, nastalo pre mňa peklo maratónca, ktorý vie, že síce beží, ale aj tak nebude bojovať o popredné umiestenie a bude pre neho víťazstvom, keď dobehne do cieľa, skrátka, zúčastní sa!
Som rád, že som sa mohol zúčastniť a vidieť na vlastné oči, čo to znamená robiť muzikál. Je to žáner nesmierne tažký, kde sa spieva, tancuje a ešte aj hrá, vo výsledku to musí pôsobiť uvoľnene a ľahko. Nie nadarmo sa tomu hovorí „ľahký žáner“, lebo z hľadiska to tak pôsobí. Áno, podľa toho známeho „ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku“. V tom štádiu, keď som nastúpil, sa cvičilo, obdivoval som aj nesmiernu trpezlivosť asistentiek, dajme tomu s takým drevom ako som ja. Zaujímavosť tohto žánru je v tom, že na začiatku sme všetci drevá a postupne sa začne prejavovať, kto drevom zostane a z koho sa dá niečo vystrúhať! Najzaujímavejšie je, keď sa jednotlivé zložky zohrávajú. Vtedy vzniká dojem, že to nikdy nemôže uzrieť svetlo sveta. A tu sa pomaličky potichučky začína rodiť ten zázrak, ktorý vyústi do slávnostnej premiéry.
Na premiére je vidieť v žiare reflektorov krásne mladé dievčatá, chlapcov ako oltárne sviece, balet, tých novodobých otrokov výslednej ľahkosti, hercov spievajúcich o dušu a tancujúcich v strhujúcom rytme. Kostýmy, svetlá, hudba, strhujúci pohyb, úžasné výkony to je všetko, čo divák vidí, ale iné dôležité zložky sú skryté. Keby ste videli, koľko ľudí a s akou chuťou zabezpečuje, aby to všetko klapalo a fungovalo, veď jedna chyba zvukára či svetlá, čo nezasvietia na herca, môžu skaziť celý výsledok. To všetko majú na starosti ľudia, ktorých kvety a klaňačka nečakajú a predsa to robia, lebo majú radosť, že prispeli k výsledku!
