í, a nie konzervatívni demokrati.
Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý konštatoval, že Slovensko porušilo právo exriaditeľa tajnej služby Ivana Lexu, nie je vôbec prekvapujúce. Aj ono má iba symbolický význam, keďže to vyplýva už aj z dávneho rozhodnutia Ústavného súdu. Eurosudcovia ho iba definitívne potvrdili. Treba dopovedať, že pritom zrejme neskúmali, či Ústavný súd bol oprávnený výklad ústavy v danej veci vôbec podať – je totiž preukázateľné, že súd ho vydať oprávnený nebol, ale napriek tomu ho podal. Čím prelomil tézu, že z bezprávia nemôže vzniknúť právo. To však nič nemení na veci, že rozhodnutie existuje a je nutné ho rešpektovať, napokon, tak sa aj stalo a Lexa bol z väzby prepustený. Mimochodom, celý priebeh sporu vrátane argumentácie štátu, ako aj celé odôvodnené rozhodnutie – aj prečo Ivanovi Lexovi nebolo prisúdené odškodnenie ani jedno euro - si budeme môcť prečítať a posúdiť až o pár týždňov či mesiacov.
Tak či onak, v celej kauze Mečiarových amnestií nie je zaujímavá ani osoba Ivana Lexu, ani Gustáva Krajčiho, ktorých sa hlavne týkali. Ani Mikuláša Dzurindu, ktorý sa ich snažil zrušiť. Zaujímavé sú jej dve hlavné osoby – Michal Kováč ml. a Vladimír Mečiar. Prvý z nich, dá sa povedať, vymenil svoje práva, ktorých sa mohol úspešne domáhať, za lukratívne zamestnanie na ministerstve zahraničných vecí. Druhému zase vyšiel celý politický plán – počnúc nezvolením hlavy štátu po odchode Michala Kováča cez opravenie amnestie až po prinajmenej diskutabilné rozhodnutie Ústavného súdu. A po ňom už aj očakávané rozhodnutie zo Štrasburgu.
