Ani nemám poriadne čas si uvedomiť a precítiť, kde bývame, stále ma prenasleduje robota, robota, robota, práca a robota. Nad idylickými predstavami mešťanov, ktorí sem prikvitnú na víkend, som schopný sa už len uškŕňať. Veď čo sa dá povedať: vyskúšajte si a uvidíte.
Večer po práci máme svetelno-farebnú šou. Nad Častobrezím sa vyklenuli dve nádherné dúhy vedľa seba. Plná klenba od horizontu po horizont. Nádhera. Počítame, koľko má dúha farieb a vždy nám vyjde iné číslo.
Len čo dokopem jamu na žumpu, už ma čaká lezenie na strechu a kým som na streche, tak tráva opäť vyrastie a treba ju skosiť... a nepodstatné detaily ako vareškár, doštička na krájanie a podobne, sa tiež neodbytne hlásia o slovo.
Moja žena nesie dieťa a ešte aj mladý dúbok na konštrukciu latríny. Našťastie len jeden a najľahší. Ostatných sedem som odniesol ja. Pokiaľ robím s drevom, tak sa jej zdá, že sa potĺkam, no v tom momente, ako vykopem trojlopatovú jamu, tak už som poľutovaný, ako som sa strašne narobil. Chudáčik kopáčik. Mal by som kopať častejšie. Len tu a tam také drobné jamky. Ako na golf. A bolo by mi sveta žiť. Cha!
Na tomto mieste je najväčšia koncentrácia „týpkov“ z celého Slovenska. Ešte som tu nikoho normálneho nestretol. Teda okrem seba. Hoci by som pravdepodobne našiel dosť ľudí, ktorí by pod prísahou potvrdili, že ak niekto nie je normálny, tak som to ja. Normalizácia. Demokracia. Bez prívlastkov. Treba plniť normy a všetko bude v poriadku.
Máme tu aj miestneho bossa. Má pod palcom takmer všetko a mení krajinu k obrazu svojmu. Niektorým sa ten obraz vôbec nepáči. Niektorým až príliš. To je tak, kto má peniaze, môže realizovať svoje predstavy aj prostredníctvom druhých ľudí. Kto ich nemá, môže ich realizovať len úplne sám. Alebo sa prispôsobiť a realizovať predstavy niekoho iného. Smutné na tom je len to, že človek vôbec nejaké predstavy má a stále sa za nimi ženie. A ideálny stav ešte stále nenastal (a pravdepodobne ani nikdy nenastane).
