Ako Bratislavčan Košiciam úprimne gratulujem a hanbím sa za arogantný prístup, s akým k tomuto konkurzu pristúpili zástupcovia môjho mesta. Debakel Bratislavy už v prvom výberovom kole sa úradníkom podarilo ututlať. Primátorova arogancia výnimočnej výzvy, aká sa dostavuje raz za generáciu, len dokresľuje spôsob, akým sa v Bratislave pristupuje k tvorivým jednotlivcom a inštitúciám.
O to cennejšie je, že košickí predkladatelia hodnotného projektu ihneď po zverejnení úspešnej nominácie vyjadrili vôľu spolupracovať aj s kreatívnymi združeniami z iných slovenských miest a svoje aktivity nechcú vymedziť len po urbanistické hranice „druhého mesta“. Na kultúrne projekty pôjde v Košiciach v priebehu štyroch rokov zrejme až 1,2 miliardy z eurofondov. A to v čase, keď sa podľa slovenského premiéra Európska únia „venuje viac záujmom veľkých finančných a lobistických skupín než občanov“.
Na to, ako dokážu úspešné koncepcie európskych miest kultúry zmeniť k lepšiemu životy ľudí v celých okresoch a spolkových krajinách, sa stačí ísť pozrieť do Grazu a okolitého Štajerska alebo do nemeckého Porúria. Varovaním by však malo byť aj mnoho premárnených šancí ako naposledy v rumunskom Sibiu v roku 2007.
Predovšetkým divadlo si v Bratislave aj v Košiciach nutne žiada novátorstvo. No po letnom vymenovaní Gabriely Beňačkovej za riaditeľku Opery sa zdá, že aj pod jej vedením zostane v Slovenskom národnom divadle zaradená spiatočka.
„Nepripustím v Rusalke drogy!“ vyhlásila na prvej tlačovej konferencii Gabriela Beňačková, čím nás pripravila o jedno z mála režijne zaujímavých operných diel na našich javiskách. Mimochodom, takému postupu sa hovorí cenzúra a tú naša ústava zakazuje. Odteraz Rusalku uvidíme už len v koncertnom predvedení, pretože v záverečnom dejstve si rozkokošené rozprávkové víly na chvíľu zapálili niečo, čo zrejme mala byť marihuana. Toto stačí na stiahnutie titulu od medzinárodne uznávaného českého režiséra Jiřího Nekvasila, ktorý na inscenácii spolupracoval s oceňovaným scénografom Danielom Dvořákom?
Práve v pozývaní zahraničných autorských osobností by mohla byť cesta, ako našu uspatú opernú scénu konečne prebudiť k životu. Aký signál potenciálnym partnerom z cudziny asi vyšle odmietavé gesto riaditeľky, hodné moralizujúcej divy spred pol storočia? Pani Beňačková je bezpochyby výnimočná umelkyňa-interpretka, ale prečo zneužíva svoju novú funkciu na diktát vlastného vkusu? Isto, konflikty slávnych speváčok s inovatívnymi režisérmi patria k folklóru žánru, ale treba hneď klesať až k intolerancii?
