listické. Jediné dve strany, ktoré neskončili so stratou oproti voľbám v roku 2006, boli politické subjekty, ktoré neznášajú cudzincov, sú rasistické a v tichosti obdivujú Adolfa Hitlera. Naštvaní voliči nevolili Zelených, ktorí ešte nesedeli vo vláde, ani nový subjekt ľudoveckého rebela Fritza Dinkhausera. Každý tretí Rakúšan zvolil lacný populizmus s hnedou minulosťou. A nechce si to priznať.
Nebolo to o nenávisti k cudzincom či k Európskej únii, tvrdili aj mnohí experti v povolebných diskusiách. Ani nemuselo byť. Kampaň bola krátka, zato Heinz-Christian Strache a Jörg Haider sú v politike roky. Ich názory na všetko nerakúske pozná každý, ešte aj ďaleko za hranicami alpskej krajiny. Zdesenie po triumfe pravicového tábora tak zavládlo viac v okolitých krajinách, než v samotnej Viedni. Miestne médiá hovorili o radikálnom posune doprava, ale málokto bil na poplach a pripomínal, že ten posun nastal v krajine, ktorá sa stále nevyrovnala so svojou nacistickou minulosťou a len málokedy vo svojich dejinách bola sama k sebe úprimne kritická. Rakúšania sa chytali aj slamky, aby vysvetlili, čo sa s nimi stalo. Majú na to dokonca povolebné analýzy. Tie tvrdia, že predvolebnou témou číslo jeden bolo pre Rakúšanov vzdelanie! Akurát, že o tom nehovoril v kampani takmer nikto. Horšie ako voliť pravicových populistov je už iba nepriznať si to. Rakúsko má vo svojej štátnej skrini ešte priveľa kostlivcov.
