Tušia to i tí, ktorí tento ani nie taký prefíkaný, ako úplne drzý spôsob používajú v diplomacii. Vždy, keď počúvam ruského ministra zahraničia Sergeja Lavrova, otvárajú sa mi ústa zdeseným údivom. Tvrdí také nezmysly, že keby mu nechýbala súdnosť, tak by sa aspoň pri ich vypúšťaní červenal.
Nemôže predsa pán Lavrov veriť tomu, že svet skočí na historky o kobercovom bombardovaní južnoosetského centra Cchinvali gruzínskym letectvom a pripustí, že by za to Gruzínsku mali odobrať časť jeho územia. Musí sa v duchu sám na sebe smiať, keď hovorí, ako ruskí mierotvorcovia nežne vytlačili agresívnych Gruzíncov zo svojho vlastného územia. Je čudné, že mu nik nepripomenul tvrdenie o genocíde a najmenej dvoch tisíckach mŕtvych Osetov. Túto nevkusnú propagandu vyvrátila i ruská prokuratúra, ktorá našla iba 133 obetí. I tých je škoda, ale nie sú to dve tisícky.
