ho mesta v novembri 2002. Toho, za ktorým sa teraz do Bieleho domu vyberá Ivan Gašparovič.
Niekto by mohol povedať, že Slováci nepotrebujú takto nahlas vyslovovať to, čo je súčasťou našich dejín: americká pomoc v zlomových bodoch – či už to bola podpora prezidenta Wilsona úsilia Slovákov a Čechov a ich krajanov v Amerike získať nezávislosť a lepšie podmienky na rozvoj v roku 1918, či to bolo nasadenie USA v 2. svetovej vojne, alebo vklad do pádu komunizmu v roku 1989.
Navyše, vzájomné vzťahy neutvárala iba politika. Formovali ich aj státisíce ľudí, ktorí po desaťročia odchádzali do Ameriky hľadať prácu a dôstojnejšiu budúcnosť. Väčšina z nich, často za nesmierne tvrdých podmienok, napokon uspela. A pokiaľ sa vracali domov, bývali nositeľmi modernejšieho a slobodnejšieho myslenia a správania. No hoci sme si ako ľudia i rodiny rozumeli, režim vojnového slovenského štátu ani komunistický systém dobrým vzťahom nepriali. Naopak, založili tradíciu politického antiamerikanizmu, ktorá sa neskôr udržiavala pri živote aj protizápadnou mentalitou časti politickej špičky v 90. rokoch.
To všetko museli neskôr prelamovať tí, ktorí videli v Spojených štátoch dôležitého partnera. Michal Kováč prišiel v roku 1993 do Washingtonu na otvorenie Múzea holokaustu a s Billom Clintonom sa neskôr stretol niekoľkokrát. Mikuláš Dzurinda mohol po voľbách v roku 1998 začať novú éru slovensko-amerických vzťahov, v rámci ktorej navštívil oboch prezidentov. Neformálne spoločenstvo politikov, expertov, diplomatov, ktorým záležalo na prozápadnom smerovaní Slovenska, sa vtedy zhodlo na ambicióznom cieli: naším kľúčovým podporovateľom by sa mohli stať práve Spojené štáty.
