vé mamy, „ktoré najlepšie vedia, čo ich dieťa potrebuje“, preto v slnkom prežiarených ranných kuchyniach natierajú chlebíky do školy zdravou nátierkou Rama.
Títo to jednoducho nestihli, a tak rýchlo pred posledným zvonením nakupujú desiatu. Dievčatko s otcom predo mnou stoja už síce pri pokladníčke, ale dievčatko si ešte stále vyberá. Nevie sa rozhodnúť. Dievčatko je krásne, kvalitne oblečené, farebne zladené. Aj otecko. Na naliehanie otecka, ktorý cíti napätie ostatných v rade, pretože je už o päť minút osem, chytí dievčatko do ruky keksíky Vlnky a položí ich na pult. „Ako môžeš tlačiť tento hnoj?!“ rázne vysloví otecko a šmarí keksíky späť do poličky. Pani vedúca zdvihne obočie a zahľadí sa na otecka. Dievčatko ticho vysloví: „Ale, otec,“ berie šišku a kladie na pult. Otecko platí a dáva pritom povel: „Môžeš tlačiť.“ Odchádzajú. Už zvoní. Ukázalo sa, že otecko bol v oblasti zdravej výživy predsa len uvedomelý.
